Ľudia na vidieku, no aj v menších mestách, sa v poslednom období vracajú k tradícii domácich zakáľačiek. Predovšetkým pre kvalitné vlastné výrobky, ale nezanedbateľná je aj nevšedná atmosféra a nezvyčajný zážitok zo zakáľačky, často pre celú rodinu.

Je to totiž často rodinná spoločenská udalosť, pri ktorej deti aj dospelí radi pomáhajú. Čistia cesnak, cibuľu, krájajú a melú mäso, kúria pod kotlami, či topia masť.

Tvrdí to mäsiar Ján Bolfík z Malinovej, ktorého v tejto podhorskej obci v okrese Prievidza, ale aj v širokom okolí považujú za najväčšieho odborníka na zakáľačky a zakáľačkové špeciality.

“Môžem povedať, že situácia sa oproti dávanejšej minulosti, keď u nás skoro v každom dvore kvíkalo prasiatko, už značne zmenila. Je málo ľudí, ktorí si doma chovajú vo vlastnom chlieviku ošípané. Zvyčajne na to nemajú čas alebo chuť, hoci v rodinných domoch sú na chov dobré podmienky. Napriek tomu však nechcú o zakáľačku prísť, a tak si vykŕmené svinky kúpia od rôznych chovateľov. Kým pred ešte pár rokmi sme mali v dedine počas sezóny tri – štyri zakáľačky, v súčasnosti je to aj viac ako tridsať. A záujem ďalej rastie,“ tvrdí mäsiar.

Hoci už má zdravotné problémy s rukami a nemôže robiť ťažšie práce pri zakáľačkách, predsa ho ľudia volajú, aby poradil, pomohol dochutiť suroviny na prípravu jaterníc, krvavničiek, „žobračej“ kaše, klobás, alebo tlačenky. Stihol si však vychovať nástupcov, vrátane vlastných, už dospelých synov Janka a Miška. Za najlepšie špeciality, ktoré je možno ochutnať už počas zakáľačky, podľa neho patrí mozoček upražený s cibuľou a vajcom. Ale najmä vie vyrezať najchutnejšie kúsky z mäsa a vnútornosti, ktoré sa varia v kotloch. Tie potom ešte dochutí, nechá namočené v obare, aby nevychladli a boli šťavnaté. A večer, keď už je všetko hotové, mäso je rozporciované, klobásy visia na palici, varí ešte zakáľačkovú polievku z horúceho obaru. Nesmie v nej chýbať čerstvý chren, aj smidky chleba.

Vtedy je čas na rozprávanie zážitkov. Mäsiar Janko ich má veľa. Ale jeden bol snáď najveselší. Najväčším problémom pri zakáľačke, hneď na začiatku býva, ako bez problémov zložiť prasiatko. Je tomu dávnejšie, čo ho zavolali na zakáľačku do susednej dediny. Gazda svinku sám choval, mohla mať už takmer dvesto kíl. Tvrdil, že zviera je pokojné, také vraj ešte nikdy nemal. Mäsiar s ním nebude mať žiadne starosti. Lenže stal sa opak. Ako rozkročený otvoril na chlieviku dvierka, prasa vyštartovalo, zobralo na chrbát gazdu a rozbehlo sa po dvore. Gazdova neplánovaná jazda chrbtom k hlave prasiatka, sa našťastie skončila bez úrazu. A dobre dopadla aj zakáľačka.

„Len sme sa po celý deň všetci smiali na tom, ako domáci pán rajtoval na svini,“ uzavrel Bolfík.