Pred niekoľkými rokmi vstúpili do poľnohospodárstva a uvedomili si, že ceny mlieka, mäsa či rastlinných komodít si z veľkej časti určujú odberatelia. Jednania o predaji tak často končili pri jednoduchom: Ber alebo neber. Neuspokojovalo ich to. Vo vlastných rukách chceli mať rozhodnutie, za čo predajú. Okrem chovu hospodárskych zvierat sa tak stali aj spracovateľmi a v konečnom dôsledku obchodníkmi. Prinieslo im to možnosť finalizovať svoju produkciu bez medzičlánkov a spotrebiteľovi ponúkať regionálne potraviny za prijateľnú cenu z pultov vlastných obchodov.

Liptovský LK-Servis prešiel dlhú cestu, aby si užíval možnosť, že o cenách hospodárskych zvierat rozhodujú sami vďaka tomu, že presvedčia spotrebiteľa. Prvé dva roky ich mäsovýroba vytvárala stratu, no v posledný rok sa situácia pomaly otáča. Zákazníci sa do ich predajní, ktoré prevádzkujú v Partizánskej Ľupči – kde poľnohospodári sídlia, v Liptovskom Mikuláši a najnovšie aj v Spišskej Novej Vsi vracajú. Okrem toho môžu ich výrobky poznať aj spotrebitelia z Banskej Bystrice či Bratislavy, kde sú výhradnými dodávateľmi mäsa a mäsových výrobkov do iných obchodov.

„Cenovú hladinu máme nastavenú veľmi prijateľne. Nechceli sme prestreliť. Naopak, našim cieľom je, aby si čo najviac ľudí mohlo naše výrobky kúpiť. Samozrejme, aj my by sme radšej predávali drahšie, ale potom nepredávate toľko. Mäso má byť čerstvé, má sa obmieňať a my chceme prinavrátiť hovädziemu mäsu postavenie, ktoré malo v minulosti,“ hovorí Martin Sameliak, konateľ spoločnosti LK-Servis.

Ak v roku 1990 dosahoval priemer konzumácie mäsa na Slovensku na osobu 82 kilogramov, tak hovädzieho a teľacieho mäsa sa skonzumovalo 21 kilogramov. O viac ako tridsať rokov neskôr dosiahol ročný priemer na osobu 71 kilogramov rôznych druhov mias, no spotreba hovädzieho a teľacieho prepadla len 6 kilogramov.

Zvieratá

Štatistiku slovenskej spotreby obracia na rub skúsenosť liptovských poľnohospodárov. V ich predajniach spotrebitelia vyhľadávajú hovädzie mäso častejšie, ako na Slovensku najkonzumovanejšie – bravčové. A to ich teší. Chovajú tri plemená mäsového dobytka – Charolais, Limousine a Angus a celý objem hovädzieho mäsa v predajni tak pochádza z chovu zvierat, ktoré sa pasú v oplôtkoch v okolí hospodárskeho dvora. Liptovskí poľnohospodári sa pritom neorientujú len na chov mäsových plemien, ale prevádzkujú aj mliečnu farmu. Dohromady tak chovajú 880 kusov hovädzieho dobytka.

Pri produkcii ošípaných je situácia zložitejšia. Na hospodárskom dvore v Partizánskej Ľupči napočítate len 80 prasacích chvostov, čo je pre ponuku výsekového mäsa aj mäsových výrobkov málo.

„V súčasnosti nás limitujú pri rozšírení chovu ošípaných priestory. Chceli by sme chovať viac. V budúcnosti počítame s výstavbou novej ošipárne pre niekoľko stoviek kusov zvierat. Zatiaľ dovážame zvieratá zo Záhoria, kde ich chovajú na podobnej farme ako my,“ hovorí Martin Sameliak.

Medzi najžiadanejšie výrobky zo sortimentu Mäsko patrí tlačenka, podbradok či jaternice. Okrem toho ponúkajú šunky, párky či rôzne nátierky. Záujem spotrebiteľa sa tak prikláňa skôr k tradičnému produktu, ktorý pozná z domácich zakáľačiek. V Partizánskej Ľupči to odôvodňujú tým, že dobrú šunku si možno kúpiť aj v obchodnej sieti, no len ťažko by tam zákazník hľadal jaternice. Receptúry pochádzajú z regiónu a stojí za nimi najmä hlavný mäsiar Štefan Balážec, ktorý má viac ako 40 ročnú skúsenosť z mäsovýroby.

Investície

Ak rozrábka a výroba mäsových produktov prebieha v moderných priestoroch postavených v roku 2020, tak bitúnok na farme zatiaľ chýba.

„S porážaním ošípaných je obrovský problém. Na Liptove, a vlastne v celom Žilinskom kraji, nie je bitúnok, ktorý by nám ošípané porazil a tak ich prevážame až do Kežmarku. Pri hovädzom dobytku je situácia lepšia, ale aj tak zvieratá vozíme až do Lokce na Oravu,“ informuje M. Sameliak.

Najväčšiu investičnú prioritu má z tohto dôvodu výstavba bitúnku. V súčasnosti ho majú naprojektovaný a po výstavbe a sprevádzkovaní vedia, že sa im významne znížia transportné náklady. Objekt je naplánovaný tak, aby vedeli uspokojiť aj ďalších chovateľov na Liptove.

Druhou oblasťou, kde budú v najbližších mesiacoch investovať je výstavba novej maštale pre chov hovädzieho dobytka. Súčasný stav dojníc je 220 kusov a aktuálny počet pracovníkov by zvládol aj väčší počet zvierat. Z hľadiska ekonomickej efektívnosti sa preto rozhodli narásť na tristo dojníc. Tak ako pri ošípaných, aj tu sú limitovaní vhodnými priestormi.

Zmeny

„Do pôvodného podniku sme vlastnícky vstúpili v roku 2016 a vtedy bola zrovna kríza v mlieku. Veľmi vážne sme sa rozhodovali, či v jeho produkcii vôbec pokračovať. Nakoniec sa nám podarilo chov vďaka viacerým opatreniam stabilizovať a dnes ho rozširujeme,“ upozorňuje konateľ.

Opatreniami, vďaka ktorým došlo k zvýšeniu výroby mlieka na dojnicu zo 7 500 na 9 400 kilogramov mlieka na dojnicu a rok sú najmä zmeny v príprave objemových krmív a podstielanie kvalitnou slamou. Pri príprave krmív pomohlo, že v skorú jar začali brániť lúky, obmedzili služby a využívajú vlastné technologické linky postavené na strojoch rakúskeho výrobcu techniky. Dokonca v najbližšiu jar sa zmeny dotknú aj termínov kosenia. Ak v minulosti poľnohospodári radi hovorili, že porast je potrebné kosiť keď dosiahne výšku „pivovej fľaše“, tak v budúcnosti to bude v Partizánskej Ľupči ešte skôr. Cieľom je začať pracovať s krmovinami, keď dosiahnu výšku mobilného telefónu.

„Zamestnávame 24 ľudí čisto v poľnej výrobe, 8 ľudí v mäsovýrobe a ďalší kolegovia sú v obchode. Čo je pozitívne, až 80 percent ľudí máme v poľnej výrobe priamo z obce. Udržujeme ich u nás rôznymi benefitmi,“ hovorí Martin Sameliak.

Pôda

LK-Servis hospodári na výmere približne 1300 hektárov poľnohospodárskej pôdy, z čoho polovicu tvoria pasienky. Rastlinná výroba kryje potreby živočíšnej výroby cez produkciu kukurice a čiastočne lupiny a pšenice. Plne tržnou plodinou je jedine repka.

„Do poľnohospodárstve sme vstúpili preto, lebo sme nechceli, aby u nás hospodárili zahraniční investori, ktorí mali záujem o poľnohospodársku pôdu v našej obci. Vtedajšia legislatíva však obmedzovala nákup len na agrárne subjekty. Nebola teda iná cesta, ako ochrániť pôdu a zachovať poľnohospodársku činnosť so živočíšnou výrobou v našom regióne,“ spomína Martin Sameliak.

Hlavná podnikateľská náplň spoločnosti, ktorú zastupuje, spočíva už roky v monitoringu ovzdušia, ktoré vykonávajú po celom Slovensku v priemyselných podnikoch. Do poľnohospodárstva vstupovali s otvorenou mysľou, ale ako poukazuje, pokiaľ vo vlastnej firme postupne rástli a dokázali riešiť prichádzajúce problémy, v poľnohospodárstve to bolo inak.

Podnik bez pôdy?

„Keď sme vstúpili do poľnohospodárstva a videli sme, do čoho sme vkročili, bolo to veľmi ťažké,“ hovorí štyridsiatnik Sameliak.

Dôvod bol jednoduchý, keďže prevádzali viac ako 50 percentný obchodný podiel, odrazu im „padli“ všetky uzatvorené nájomné zmluvy.

„Pol roka sme zachraňovali podnik, aby sme vôbec mali na čom gazdovať. Cestovali po Slovensku a Českej republike a podpisovali nové nájomné zmluvy. Obávali sme sa, že z našej investície zrazu zostane len starý hospodársky dvor bez strojov, keďže pôvodný subjekt si väčšinu prác realizoval cez služby. Na našu pôdu okamžite zaútočili ďalšie agrárne subjekty a tlak bol veľký. Skokom sa nájom zvýšil na viac ako dvojnásobok toho, akú výšku dosahoval v čase nákupu podniku. Ako veľký úspech považujem to, že z 1 300 hektárov pôdy sme stratili len 9 hektárov, aj to len od jediného prenajímateľa z vlastnej obce“ informuje Sameliak.

Spotrebiteľ

O tom, či sa im bude v nasledujúcich rokoch dariť rozhoduje záujem regionálneho spotrebiteľa. Pokiaľ ich hovädzina a bravčovina končí hneď v niekoľkých základných školách v okolí obcí – Partizánska Ľupča, Ľubeľa či Lúčky, tak početné podtatranské hotely zatiaľ váhajú.

„Dôležitá je pre nich cena, nie až tak kvalita. A my sme si povedali, že chceme spotrebiteľom ponúkať kvalitný produkt, na ktorý sme hrdí, že je priamo z našej produkcie, čiže vieme čo jeme. Ak budú túto požiadavku vedieť akceptovať, bude naše mäso a mäsové výrobky smerovať aj do hotelov či reštaurácií,“ uzatvára Martin Sameliak.