Listovať storočnou históriou krajiny cez optiku poľnohospodárstva, potravinárstva, ale aj maloobchodu a reštauračných služieb ponúka publikácia Umenie sovietskej kuchyne. S ľahkosťou opisuje posledné desaťročie cárskeho Ruska, jednotlivé etapy Sovietskeho zväzu a aktuálnu ruskú súčasnosť.

V publikácii, ktorá vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve Premedia nenájdete prehľady úrod a úžitkovostí v jednotlivých rokoch, alebo pestrofarebné obrázky tradičných jedál bývalých pätnástich zväzových republík doplnené o recepty.

Ide o spomienky rodiny zachytené jej najmladšou členkou, dcérou Anyou von Bremzen, ktorá  v prvej polovici sedemdesiatych rokov so svojou matkou opustila Sovietsky zväz. Vtedy ešte mladému dievčaťu sa dobre zapísali do pamäti reálie tej doby. Spomienky dopĺňa o pohľady starého otca Nauma Solomonoviča Fumkina, významnej osobnosti v hierarchii sovietskej armády. Akoby opačný postoj k vtedajšiemu režimu zastáva matka hlavnej hrdinky – Larisa.

Príbeh s veľkým množstvom faktov, ale aj osobných pocitov prináša zábavné momenty, ale aj zimomriavky vyvolané napríklad popisom stravovania v období zovretia hitlerovskou armádou. Úsmev naopak vyvolávajú povojnové kapitoly, ktoré často približujú možnosti, ako preľstiť systém nedostatkového sovietskeho zásobovania.

Kapitoly sú členené jednoduchým delením na desaťročia. A jedna z najzaujímavejších je tá z tridsiatych rokov. Popisuje rozvoj sovietskeho potravinárstva. Ešte predtým ale došlo k pádu na samé dno. Boľševická revolúcia so sebou priniesla významný prepad poľnohospodárskej produkcie. V roku 1920 dosahovali úrody obilia len 60 percent predvojnovej úrovne.

Dopriate nebolo ani chuťovým pohárikom tamojšieho obyvateľstva. To, čo pripomínalo cárske Rusko, bolo radikálne potlačené. Radosť z chutného pokrmu sa stratila. Boľševici v prvých rokoch vnímali jedlo ako pohonnú hmotu určenú na prevádzku. Asi najlepšie to vystihujú verše Majakovského.

„Jedzte svoje ananásy, jedzte z plnej misy,

     váš koniec sa blíži, buržoázne krysy!“

Zmena prišla postupne a naplno sa prejavila vydaním publikácie Kniha chutnej a zdravej výživy (Кни́га о вку́сной и здоро́вой пи́ще), ktorá prvý raz vyšla v roku 1939 a odvtedy ešte osem ráz. Naposledy v roku 1997. Jej autorom je Anastas Ivanovič Mikojan.

Drobný boľševik z Arménska bol ľudovým komisárom sovietskeho potravinárskeho priemyslu, ktorý si udržal Stalinovu priazeň aj v období, keď ostatných členov politbyra likvidovali.

Anastas Mikojan mal zbalené kufre a namierené na Krym. „A prečo nejdeš namiesto toho do Ameriky?“ spýtal sa ho Stalin z ničoho nič. „Aj tam by si mohol stráviť príjemnú dovolenku. A okrem toho potrebujeme preskúmať americký potravinársky priemysel. To najlepšie, čo tam objavíš,“ povedal vodca, „prenesieme sem k nám.“

Mikojan a jeho potravinárska partia priplávali do New Yorku na lodi SS Normandie v jedno sparné augustové ráno roku 1936.

V priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov sovietska expedícia prejazdila autom a precestovala vlakom po Amerike od pobrežia po pobrežie dvanásťtisíc míľ. Vykonala exkurzie po rybárskych farmách, výrobniach zmrzliny a závodoch na spracovanie mrazeného ovocia. Prezrela si výrobu majonézy, piva a „nafúknutého semena“ (ako Mikojan označil popkorn).

Praktické založený Mikojan netrpel pri preberaní techník masovej štandardizácie od kapitalistického západu žiadnymi ideologickými predsudkami. Boli to internacionalistického sovietske tridsiate roky. Až II. svetová vojna otvorila stavidlá stalinskej xenofóbie.

Mikojanovi sa podarilo zaviesť až prekvapujúce množstvo amerických noviniek – od masovej výroby zmrzliny (dovtedy robenej ručne) cez kornfľeky až po koncept balených potravín na predaj. Novinové články z roku 1937 dokonca vyzývali Sovietov, aby si osvojili „štipľavú aromatickú prísadu“ ktorú má „každá americká gazdinka v kredenci.“ Čiže kečup.

V roku 1937 Mikojanova obľúbená Čokoládovňa Červený október vyrábala vyše päťsto druhov cukroviniek a jeho mäsokombinát takmer stopäťdesiat druhov mäsových výrobkov. No prevažne to bolo dostať len vo vzorových obchodoch vo väčších mestách. Moskva s dvoma percentami obyvateľstva dostávala až 40 percent výroby z celkovej výroby mäsa. A je pravdou, že základné potraviny boli zanedbávané na úkor luxusného tovaru – šampanského, čokolády a udeného jesetera, ktoré slúžili ako ligotavé politické symboly, podporujúce ilúziu, že cárske rozmarnosti sú teraz k dispozícií aj pre masy.

Kapitola o Mikojanovej ceste po USA je opísaná vecne a vychádza aj z pamätí, ktoré vydal tesne pred smrťou v roku 1978. Viac beletristicky sú podané pasáže, ktoré vychádzajú priamo zo skúseností jednotlivých členov rodiny a najmä z hospodárskych premien tejto rozlohou najväčšej krajiny sveta.  Anya von Bremzen je znamenitou rozprávačkou, ktorá nás týmito kotrmelcami prevedie s ľahkosťou a pritom overiteľnou presnosťou.