Peter Baco sa od začiatku svojej profesionálnej kariéry pohybuje v poľnohospodárstve. Pred rokom 1989 ako predseda JRD Nemšová, neskôr ako pracovník Ministerstva poľnohospodárstva a výživy. Po roku 1990 sa znova vrátil na družstvo v Nemšovej ako predseda, aby bol už o dva roky neskôr vymenovaný na post ministra pôdohospodárstva. V tejto funkcii pôsobil šesť rokov a a v súčasnosti mu končí päťročný mandát aj v Európskom parlamente. Náš rozhovor ale o bilancovaní nie je. Je o súčasných problémoch chlebového odvetvia a alternatívach ich riešenia.

Pán europoslanec, situácia v produkcii mlieka nie len na Slovensku, ale aj v ostatných štátoch Európskej únie je mimoriadne zlá. Aké kroky vie Európska únia podniknúť, aby pomohla prvovýrobe mlieka?
Európsky parlament nestanovuje legislatívne rámce ako také, ten spolurozhoduje s Európskou komisiou ako exekutívnym článkom, ako sa majú účastníci na trhu správať. Parlament nerobí konkrétne opatrenia. Európska komisia sa v prípade problémov v prvovýrobe mlieka vrátila k intervenčným nákupom masla a sušeného mlieka. To znamená, že určité množstvo prebytkov by sme vedeli odčerpať a zabezpečiť priestor pre konsolidáciu stavov. Tu treba ale dodať, že akékoľvek opodstatnené intervenčné opatrenia na trhu s mliekom, ktoré prijala Komisia, nemôžu dostatočne pružne pomôcť riešiť situáciu, ktorá si vyžaduje prijať opatrenie primerané hĺbke tejto krízy. Doterajšie opatrenia nemajú potrebný účinok najmä v tých krajinách, kde sú krízové dopady najtvrdšie.

Samozrejme komisia má aj ďalšie možnosti. Minister Becík prišiel s konkrétnou požiadavkou na stanovenie minimálnej nákupnej ceny mlieka.
Podporil som návrh ministra, ale aj agrárnej samosprávy na stanovenie minimálnej nákupnej ceny surového kravského mlieka, ako reálneho východiska. Keďže minimálnu cenu nemá zmysel a podľa princípov Spoločnej poľnohospodárskej politiky /SPP/ ju ani nie je možné prijať v jednom štáte, je preto potrebné úradne určiť túto cenu na úrovni EÚ.

Prečo je minimálna cena dobré a potrebné riešenie?
Minimálnu cenu nemôžete podliezť. Zároveň sa nevzťahuje na trhy s vyššou cenou a ustanovuje sa na určité časové obdobie. Napríklad na polroka. Hlavnou funkciou minimálnej ceny je nahradiť neprimeranú cenu, za ktorú sa považuje cena, ktorá nedosahuje ekonomicky oprávnené náklady. Takéto neprimerané ceny za surové kravské mlieko platia v EÚ už niekoľko mesiacov a čo je najrizikovejšie, s tendenciou ďalšieho otvárania nožníc medzi cenou a nákladmi.
Ďalším dôvodom pre určenie takejto minimálnej ceny je mimoriadna trhová situácia, keď prvovýrobcovia nemôžu dočasne zastaviť výrobu, ani skladovať mlieko a sú nútení predávať mlieko hlboko pod výrobné náklady, pričom spracovatelia mlieka majú možnosť uplatnenia primeraného zisku a obchod navyšujúceho zisku.
Určenie takejto minimálnej ceny je opodstatnené aj preto, lebo zvyšovanie kvóty mlieka do roku 2015, môže fungovať len v harmonických podmienkach. V krízových podmienkach však regulácia musí byť úplná, teda regulácia aj množstva, aj ceny.

Foto: poľnoinfo.sk – Žeby obava o ďalší vývoj agrosektora?

Minister Becík ale poukázal na to, že počas Rady ministrov /23. – 24. marca/, niektorí jej členovia považujú stanovenie minimálnej ceny ako netrhový nástroj.
Odmietnutie minimálnej ceny, ako neštandardného, trh deformujúceho nástroja neobstojí, pretože krízová situácia na trhu s mliekom v EÚ je neštandardná a nemôže sa vyriešiť štandardnými nástrojmi. Odvetvia financií a iné odvetvia využívajú v súčasnosti neštandardné nástroje.

Sú problémy s nákupnými cenami mlieka len problémami Európskej únie?
Podobná situácia je aj v Spojených štátoch amerických, alebo na Novom Zélande, kde sa kravy pasú celý rok a kde sú náklady naozaj najnižšie. Aj napriek tomu zažíva sektor prvovýroby mlieka aj v tejto oblasti ťažké časy.

Prečo?
Každý rok pribudne na svete približne 70-80 miliónov obyvateľov. To znamená, že aj spotreba mlieka vo svete rastie. V niektorých štátoch sa mliečne výrobky nikdy nekonzumovali. Napríklad v Číne polovica populácie nikdy nejedla syry. To znamená, že tendencia nárastu tu je. Do roku 2014 sa predpokladá, že v Európskej únii narastie spotreba mlieka o 15 miliónov ton. Momentálna situácia je ale prejavom krízy, ktorá tu nastala. Ľudia sú opatrnejší a momentálne sa zakolísal aj rast spotreby. Nie je tak výrazný, ako sa pôvodne predpokladalo. Je väčšia ponuka, ako dopyt.

Hovorili ste, že je to prejavom finančnej, alebo v súčasnosti už hospodárskej krízy. Poľnohospodárstvo je ale odvetvie, ktoré musí vyrábať aj v čase hospodárskej krízy.
Situácia, ktorá vznikla na trhu s mliekom, je prejavom všeobecnej finančnej krízy, ktorá nenastala preto, že je tu málo regulovaný trh, alebo neregulovaný trh. Trhy sú tu zle regulované. Ja už piaty rok presadzujem, aby sme potraviny neradili do kategórie, ako iné produkty. Poviem to na príklade. V súčasnosti je prebytok automobilov. Keď sa zle predávajú, zastavíme výrobu na dva týždne, zásoby sa vyprázdnia a my môžeme pokračovať vo výrobe. Toto ale nemôžeme urobiť pri produkcii mlieka. Tu sa nedá povedať dojniciam, aby si dali na nejaký čas pauzu a potom budeme pokračovať. Poľnohospodárske produkty, ako je napríklad mlieko, sú špecifické a treba k nim pristupovať špecificky. Tendencia, že všetko nechajme na trh a neviditeľná ruka trhu všetko vyrieši, sa ukázala aj vo finančnom svete ako chybná. Pri tak špecifických komoditách ako sú potraviny, musí existovať určitá organizovanosť trhu.

Povedali ste pán Baco, že hospodárska kríza dosť výrazne zasahuje do produkcie potravín. Do akej miery?
Vidím to značne rizikovo. Momentálna je situácia vo svete taká, že poľnohospodári majú menej prostriedkov, horšie speňažujú úrodu, banky im nechcú, alebo požičiavajú menej peňazí a to sa samozrejme odráža na investíciách do pôdy. Informácie z krajín ako Austrália a Argentína nehovoria o dobrej úrode. To znamená, že situácia sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyvinie tak, že v druhom polroku naozaj nastane previs dopytu nad ponukou a znova je tu riziko, ako v roku 2007, že ceny začnú prudko rásť. Snažím sa poľnohospodárom vysvetľovať, aby sa neuchyľovali ku krajným riešeniam, napríklad vybitie stád.

Nie tak dávno ste pomenovali päť základných problémov, ktoré má Európska únia v Spoločnej poľnohospodárskej politike.
Prvý problém je odstrániť diskrimináciu. Nemôžeme ísť spôsobom, že otvoríme prístupové zmluvy, pretože to nie je priechodné vo všetkých 27 parlamentoch členských štátov EÚ. Cesta, ktorá je priechodná, je zmeniť Spoločnú poľnohospodársku politiku. Za veľké víťazstvo považujem, že už v posledných dokumentoch sa uznalo, že k diskriminácii dochádza a že ju treba odstrániť.

FOTO: Tlačový odbor Európskej komisie

Dokonca správa Dvora audítorov hovorí o tom, že pri cross compliance /krížovom plnení/ by sa mali zmierniť pravidlá.
To bol aj záver Zdravotnej prehliadky. Kontrolóri na krížové plnenie nemôžu chodiť na farmu ako „na klavír.“ Musia sa integrovať. Nahlásia sa, že prídu spolu za viac odvetví. Ďalším posunom je, že pri prvej kontrole nebudú dávať pokutu. Identifikujú nedostatky a uložia termíny na odstránenie. Tam sa urobili kroky, aby sa byrokracia zmiernila a nedominovala nad vecnými riešeniami.

Vráťme sa ale k spomínaným agrárnym omylom.
Prvoradou úlohou agrárnej politiky je aby sa zabezpečilo plynulé zásobovanie. Agrárne trhy sú prirodzene nestabilné. Raz je úroda lepšia, inokedy horšia. Je tu niekoľko desiatok dôkazov o tom, že spoločnosť, ktorá nedokázala vyrovnávať prirodzenú nestabilitu, vždy na túto situáciu doplatila nepokojmi. Pokiaľ sa spoločnosť harmonicky vyvíja, dokáže túto rozkolísanosť trhu eliminovať. Navrhujem, aby sa obnovili intervenčné mechanizmy výkupu a v prípade nedostatku, zase jeho pokrytia.
Ďalší bod je bagatelizovanie významu poľnohospodárstva, pritom je preukázateľné, že poľnohospodárstvo so spracovateľským priemyslom, so službami, s distribúciou má až 13 percentný podiel na HDP a na zamestnanosti. Štatisticky sa ale vykazujú len štyri percentá za poľnohospodárstvo. V nadväznosti na ostatné odvetvia je to najväčšie odvetvie. Druhé je automobilový priemysel a tretí chemický priemysel.
SPP podporuje dôchodky farmárov bez toho, aby niečo produkovali. S tým sa stimuluje nevýroba. Náš hlavný problém nie je to, že veľa vyrábame, alebo že sme vyrábali. Hlavný problém je, že to nevieme predať, alebo to predávame so stratami . Nemali by sme podporovať farmárov za to, aby neprodukovali, ale mali by sme ich podporovať k tomu, aby zlacňovali výrobu. Aby sme boli konkurencieschopní s týmito výrobkami. To je štvrtý agrárny omyl.

A piaty?
Celá SPP je nesystémovo organizovaná, neexistuje žiadna vízia na 20 – 30 rokov dopredu. Európska komisia nemá dlhodobú koncepciu. Všetko čo sa tu rieši, sa rieši ohľadom na aktuálnu situáciu, prípadne s určitým ohľadom na strednodobý horizont. Druhá stránka veci je, že tu nemáme nikoho, kto je za agrárnu politiku zodpovedný. Áno Brusel. Ale kto? Rada, komisia, parlament?

Tieto hriechy sú zároveň novými príležitosťami a pokiaľ ich dokážeme riešiť a vyriešiť, tak môžeme postúpiť dopredu.