Recenzia: O takmer zabudnutej histórií nášho potravinárstva
Originálnym, dnes už archívnym cukrom z trnavského cukrovaru a tradičným repákom, teda destilátom z rezkov cukrovej repy, uviedli do života novú a na naše pomery aj unikátnu publikáciu Úzkorozchodné železnice v službách trnavského cukrovaru 1917 – 1962.
Autor Tomáš Haviar v nej kompaktne a aj dobovo graficky spracoval množstvo unikátnych informácií o jednom z najväčších priemyselných dopravných systémov na území dnešného Slovenska. Kniha zachytáva nielen časť významnej histórie technických pamiatok na území Trnavy a v jej širšom regióne, ale mapuje vznik a existenciu tohto druhu dopravy z hľadiska prevádzky na cukrovarských železniciach a železniciach pri rôznych továrňach. Kniha vznikla v edícii Zaniknuté koľaje a je druhou v poradí po podobnej publikácii o úzkokoľajnej železnice v Záhorskej Vsi.
Titul hovorí predovšetkým o úzkokoľajnej železnici, ktorou sa vozila cukrová repa z okolia Trnavy do spracovateľského podniku, ale autor spomína aj detskú železnicu a úzkorozchodnú hospodársku železnicu Cífer – Pác – Budmerice a podobnú železnicu Nádaš (Trstín) – Biksárd (Buková). Mnohí Trnavčania si ešte pamätajú tzv. veľkú železnicu (s klasickým železničným rozchodom 1435 mm), ktorá išla od železničnej stanice popri Trnávke až do konzervárne a cukrovaru P. Jilemnického. Tá zanikla začiatkom 70. rokov, a to pripojením tejto železnice na hlavnú trať zo strany Nemečanky. No málokto už vie, že okrem tejto „veľkej“ železnice mal cukrovar už oddávna aj úzkorozchodnú železnicu. Tou fabrika do roku 1962 dovážala repu a niektoré ďalšie komodity do podniku. A práve tá bola v minulosti unikátnym dopravným systémom, ktorý by bol isto dnes aj turistickým lákadlom.
„Na začiatku bola myšlienka zmapovať dejiny úzkorozchodných železníc na území Bratislavskej župy. Trnava patrila do roku 1928 do Bratislavskej župy a v Trnave sa nachádzal jeden z najväčších úzkorozchodných systémov v tejto župe. Mal viac ako 100 kilometrov úzkorozchodných železníc. Všetky archívy, ktoré boli v bývalom cukrovare, boli na rôznych miestach u nás aj v zahraničí. Napríklad pôvodne sme mali asi len tri fotografie. Avšak na základe prvotnej medializácie zámeru napísať takúto knihu sa prihlásili ľudia, ktorí svojou aktívnou pomocou pomohli rozšíriť diapazón dokumentov, a to nielen fotografií, ale aj archívnych materiálov. Podarilo sa získať množstvo informácií o výstavbe železnice takmer rok po roku. Vďaka trnavským lokálpatriotom sme získali aj fotografie, ktoré boli na neznámych miestach. Významnými sú fotografie z prevádzky cukrovaru z 20. a 30. rokov, fotky po znárodnení cukrovaru a cenné sú z obdobia, keď na úzkorozchodnej sieti fungovala tzv. detská železnica,“ povedal o začiatkoch práce na knihe Tomáš Haviar.
V ústrednej kapitole o úzkorozchodnej železnici v trnavskom cukrovare hovorí autor o tradícii trnavského cukrovarníctva siahajúcej do roku 1869, o ére rodiny Stummerovcov, ktorí cukrovar v 70. rokoch 19. storočia zachránili pred krachom, o dopravnom systéme a koľajovej doprave v cukrovare, jeho prevádzke v čase pred hospodárskou krízou, vývoji výstavby koľajového systému a prevádzky priamo v cukrovare a na tratiach, až po dejiny a vznik detskej železnice v Trnave. Dôležitú časť tvorí kapitola o zániku úzkorozchodnej železnice a jej likvidácii. Kniha prináša i ucelený prehľad vozňového a lokomotívneho parku železnice. Významnú hodnotu má aj množstvo archívneho tabuliek, máp a nákresov, ktoré konkretizujú niektoré technické aspekty tohto dopravného systému.
V širšom kontexte bola v dobe vzniku železnica jediným dopravným prostriedkom, ktorý kapacitne postačoval potrebám štvrtého najväčšieho priemyselného podniku Uhorska, ktorým bol práve trnavský cukrovar. Túto službu nedokázala v čase vzniku okolo roku 1917 zabezpečiť žiadna doprava, pretože v cestná sieť v okolí Trnavy prakticky neexistovala.
„Železnička vznikla v rokoch prvej svetovej vojny: Bol nedostatok pracovnej sily, cukrovar sa snažil zjednodušiť všetky procesy výroby, aj dopravu, a tak vybudoval takúto úzkokoľajnú železnicu. Po modernizácii v roku 1923 sa dosiahlo na tú dobu maximum množstvo prepravovanej repy. Potom pre pozemkovú reformu, keď sa zmenilo vlastníctvo pôdy, klesal objem prepravovanej repy, najmenší bol počas druhej svetovej vojny. Po vojne naštartovaním priemyslu začali narastať aj objemy, napriek tomu sa nevkladali prostriedky do údržby. Preto sa od polovice päťdesiatych rokov tieto začali znižovať prepravné výkony. Veľa zapríčinilo aj to, že v tomto čase sa v Trnave a okolí začali asfaltovať cesty. Prišla možnosť prepravovať repu automobilmi, čo prinášalo mnoho výhod, pretože nafta bola lacná. Z dnešného pohľadu sa na to pozeráme celkom inak – keďže dnes sú preplnené cesty nákladnými autami. Vtedy napríklad rozširujúci sa park vyrábaných vozidiel bolo treba niekde umiestňovať. A to všetko išlo ruka v ruke s lacnou naftou. Preto nebolo záujmom rozširovať úzkorozchodné železnice,“ hovorí o postupnom konci úzkokoľajky Tomáš Haviar.
Hlavná úzkokoľajná trať viedla z cukrovaru v Trnave do katastra obce Dolná Krupá, kde pred Špačincami bola vybudovaná odbočka smerom na Malženice. Tá bola neskôr predĺžená k obci Nižná (okres Piešťany) a stala sa hlavnou traťou. A opačným smerom bola železnica plánovaná až do Báhoňa. Tento zámer sa však nepodarilo zrealizovať a nakoniec sa cukrová repa zvážala len z Bieleho Kostola do Trnavy.
„Počas terénneho výskumu som sa stretol len s dvoma žijúcimi pamätníkmi, ktorí priamo zažili éru úzkorozchodnej železnice, aj to až v jej závere. Jedným z nich bol posledný rušňovodič motorovej trakcie Martin Kačáni st. a Vladimír Ivanovič. Ten ako mladý chlapec býval so svojimi rodičmi na váhe v tzv. Juhásdvore (Juhásňa), čo je pri Malženiciach. Pamiatok je veľmi málo, dodnes sa zachoval len jeden železobetónový most pred Malženicami a priamo v katastri tejto obce je to tzv. Čierny most. Telesá trate boli zaorané do poľnohospodárskej pôdy, koľaje a technika odvezená do šrotu,“ hovorí Tomáš Haviar.
Žijúcich pamätníkov na túto éru ubúda, preto je vydanie spomínanej publikácie o to cennejšie. Edícia Zaniknuté koľaje vznikla pred dvomi rokmi. Prvý diel sa zaoberal železničkou cukrovaru v Záhorskej Vsi. Jej zaujímavosťou je, že bola elektrifikovaná. Autori v mapovaní idú od západu na východ, pokračujú v Trnave a na budúci rok by mali predstaviť tretí diel edície, ktorý by mal mapovať Lesnú železnicu v Hriňovej. Takto by chceli zmapovať väčšinu slovenských železničiek, ktoré odišli do histórie.
náhľad publikácie: