Poľnohospodárstvo musí žiť s okolím. Odznie z úst Olivera Šiatkovského, podpredsedu Poľnohospodárskeho výrobno-obchodného družstva Madunice. Ak by vzápätí nezačal odkrývať filozofiu a štruktúru podniku, mohlo by to znieť ako fráza, ktorej uchopenie v skutkoch sa meria len veľmi ťažko.

Olivier Šiatkovský a predseda družstva Jozef Lietava, nie sú chlapi vznešených slov, ale reálnych podnikateľských aktivít. Na výmere necelých 600 hektárov realizujú okrem pestovania veľkotonážnych poľnohospodárskych plodín aj produkciu zeleniny, ovocia a osív. Pestrú rastlinnú výrobu dopĺňa výkrm býkov. Ten na hospodárskom dvore nenarúša čistotu a poriadok, ale práve naopak. Sedemhektárovému areálu vdychuje spolu so siedmimi koňmi zámockého jazdeckého klubu život. Chovu koní sú prispôsobené aj priestory hospodárskeho dvora, ktoré pozostávajú z cvičiska a parkúrového areálu, kde niekoľkokrát do roka prebiehajú súťaže. Tá najznámejšia sa nazýva Cibuľový parkúr.

Najlepším jazdcom sa namiesto vavrínov zaskvie na krku cibuľa. Príbeh, ako táto tradícia vznikla, je až zázračne podobný s rozprávkou Soľ nad zlato. Dnes už aj dieťa odchované na čítaní statusov na sociálnej sieti vie, že bez zdanlivo nepodstatnej soli sa žiť nedá. Bez cibule by aj existencia PVOD Madunice bola rozdielna. Je to ich plodina a kto o tom pochybuje, tomu sa nedôvera určite vytratí pri pohľade na logo podniku. Cibuľa! Dnes pestovaná na pätnástich hektároch a určená primárne pre individuálneho spotrebiteľa. V Maduniciach sa pestuje už štyridsaťštyri sezón. A takmer dve dekády jej volajú na slávu. Pravidelne, v druhej polovici augusta sa na Cibuľových slávnostiach v Maduniciach všetko krúti okolo zeleniny, ktorá je dnes skôr Popoluškou medzi objavovanými a propagovanými druhmi. Gurmáni ale na cibuľu nedajú dopustiť. Jedlo tisícich spôsobov – guláš, má spoločného menovateľa. Bez cibule sebelepší pokus o chuťovo vyvážený pokrm stroskotáva. V Maduniciach majú počas cibuľových slávnosti vlastnú špecialitu. Pagáčiky, ktorých základ tvorí táto naobliekaná zelenina ocenení aj ten, kto pravidelne netrénuje svoje chuťové poháriky.

Zeleninovú aktivitu madunických hospodárov, ktorú speňažujú najmä cez vlastnú predajničku na hospodárskom dvore, rozširuje lahôdková kukurica. O jej finalizáciu sa starajú v závode vo Vinici, kde družstvo ročne dodáva produkciu z 30 hektárov. Pestrosť špeciálnej rastlinnej výroby uzatvára pestovanie jahôd.

Deväťhektárové jahodovisko láka tých, ktorí majú záujem vidieť, kde produkcia dozrieva, dotknúť sa jej kvality a vypotiť slzu potu pri zbere. Tak ako naši predkovia. Mechanizácia v jahodoviskách sa za ostatné desaťročia zmenila len pramálo. Príklad klasickej rastlinnej výroby je iný. Výkonnosť traktorovej techniky sa za desaťročia násobí, pohodlnosť a zábery kombajnov urobili z namáhavej práce činnosť, ktorú môže závidieť nejeden zamestnanec priemyselného podniku. Prečo to spomíname? Pokrok v práci roľníka, naprieč desaťročiami, môže porovnať návštevník hospodárskeho dvora ak nahliadne do poľnohospodárskeho múzea. Desiatky strojov a iných artefaktov určených na prácu pri dorábaní chleba, uvidia návštevníci v stavbe, ktorá v minulosti slúžila ako sušiareň kukurice. Zakonzervované stroje stále dýchajú autentickosťou doby, ktorá prinášala v poľnohospodárstve najmä pot a drinu.

Namiesto mozoľov, dnes vidíme skôr zvraštené čelá agromanžérov. Zvyčajne sú obrazom hľadania riešení, ale aj vysporiadaním sa so situáciami, ktoré poľnohospodárstvo prináša. Aby bola budúcnosť čo najistejšia, v Maduniciach chcú problémom predchádzať. Ich snom je dnes už nie príliš modernú prečerpávaciu stanicu doplniť zariadením, ktoré bude istotou aj v časoch, keď je počasie premenlivejšie, ako časté zmeny v legislatíve.