Rolička so šírkou päť metrov, na ktorej sa traktor môže otočiť jedine na viac ráz, nie je nič pre intenzívnych hospodárov. V Liptovskej Tepličke je takýchto miest viacero. Napriek tomu ich udržujú v stave, ktorý ulahodí oku, aj ekonomike tamojšieho družstva.

Hospodáriť v národnom parku, kde stačí o stoosemdesiat stupňov otočiť hlavu od končiarov Vysokých Tatier a pohľad spočinie na Kráľovej holi neprináša len slasť. Obmedzenia v podobe chránených pasiem primäli hospodárov z pomedzia troch regiónov – Liptova, Spiša a Horehronia gazdovať podľa systému ekologického poľnohospodárstva.

Rozvíjať svoj podnik bez chémie a podľa jasne definovaných pravidiel, do ktorého sa pustili pred viac ako dvadsiatimi rokmi, využili. Dnes ich elán vonia ovčími výrobkami, mäsovou produkciou, ale aj penziónom s pečaťou vynikajúcej kuchyne a útulného ubytovania. Svojou výmerou ornej pôdy ale neoslnia. Z necelých 1300 hektárov si orná zem ukrojila len niekoľko desiatok. Neznamená to ale prekážku. Živia takmer štyridsať ľudí.

Diverzifikovali výrobu a dnes na mape milovníkov zdravej a lokálnej produkcie vytvorili Liptovskej Tepličke miesto, ktoré sa od tohto pôvabného regiónu očakáva. Pasienky sú skôr bylinkovou záhradou, ako faktorom, ktorý by mal zvyšovať úžitkovosť. Družstevníci z Liptova si to uvedomujú a preto do týchto oblastí nezasahujú. Napriek tomu na volanie dlhých zím odpovedajú rázne. Činmi. Už niekoľko rokov obnovujú lúky podľa odporúčaní banskobystrických výskumníkov.

 „Národný park kladie prísne podmienky na rekultiváciu. Tento rok sa nám podarilo za tri týždne upraviť viac ako 30 hektárov lúk,“ hovorí podpredseda družstva Stanislav Michalica a spomína, že nie k všetkému je nápomocná technika. Kameň z lúk neodkráča sám a toho bolo na pozemkoch toľko, že stačil na ďalšie dva mesiace práce. Výsledok ale priniesol požadovaný efekt. Upravená lúka sa odvďačuje výnosom prekračujúcim 40 ton zelenej hmoty z hektára, čo je viac ako dvojnásobok predchádzajúceho stavu. Zmeny uvítali aj traktoristi, keď sa im prejazdová rýchlosť nepresahujúca ľudskú chôdzu zvýšila na dvanásť, ba niekedy aj pätnásť kilometrov za hodinu.

Predsedníčka družstva Anna Glejdurová

Efektívnosť ako nástroj k prežitiu musí byť cieľom každého úspešného hospodára. Len postupy aké si zvolia bývajú rôznorodé.  V Liptovskej Tepličke odkryli cestičku finalizácie produkcie. Ovčia bryndza, syry, žinčica z vlastnej prevádzky a k tomu ešte kvalitný mäsový hovädzí dobytok. Ten chovajú dokonca v jednej z najvyšších nadmorských výšok na Slovensku.

Z lúk a pasienkov, kde by nejeden vyťažený a telefónom vynervovaný manažér dokázal zabudnúť na starosti a špinu všedného dňa, sa nechce ani tamojšiemu pastierovi.

„Dvadsať rokov pracujem so zvieratami tu pod nebom. Ak nepotrebujem chleba alebo čosi iné pod zub, ani sa mi nechce ísť dolu do dediny,“ usmieva sa nečakaný respondent. Predsedníčka družstva Anna Glejdurová nám jeho slová potvrdzuje. Tiež má rada región, v ktorom hospodári. A keď sa páči jej, prečo by nezaujal aj cezpoľných alebo v tom prípade skôr cezpasienkových?

Možno v tomto duchu sa hromadili myšlienky aj vedeniu podniku pred takmer dvoma desaťročiami. Rozhodli sa vystavať vlastné ubytovanie. Penzión Dolinka už sedemnásť rokov víta návštevníkov, pričom tento rok k nemu pribudla prístavba. Nároky zákazníka sa za ostatné desaťročia zmenili. Pozoruhodná príroda, obrobená krajina alebo chutné jedlo sa stali štandardnom, ktoré spotrebiteľ často nevníma ako bonus. Treba mu ponúknuť niečo navyše.

„Wellness centrum, ktoré ponúka možnosť okúpať sa v jacuzzi, alebo využiť služby rôznych druhov sáun a bowlingové centrum s dvoma dráhami, ktoré získalo ihneď obľubu aj u miestnych obyvateľov,“ vymenúva možnosti pre turistov v novovybudovanej Dolinke predsedníčka družstva.

Tá vidí možnosť aj vo firemnej klientele. Penzión disponuje kongresovým centrom, kde sa bez obáv zmestí viac ako sto účastníkov. A školiť sa v prírode, ktorá už roky inšpiruje tak komisiu najkrajšieho chotára, ako aj náhodných návštevníkov je nezanedbateľný bonus ľubovoľnej firmy pre svojich zamestnancov.