Diskusné okrúhle stoly na nitrianskom Agrokomplexe sa tento rok venovali odborným, až legislatívnym témam, ale najviac širokú verejnosť a časť odborníkov zaujali diskusie presahujúce do spotrebiteľských okruhov. Takou bola aj diskusia na tému Slovenské zeleninárstvo vstáva z popola? Môže byť príkladom pre iné odvetvia poľnohospodárstva? V úvode diskusie mali možnosť návštevníci vyskúšať chuť slovenskej zeleniny – rajčín, paprík a melónov.

Ako chutí slovenská zelenina a je aj nejaký rozdiel v tej, ktorá je dopestovaná na Slovensku? Cítiť to na chuti zeleniny alebo je to len mýtus? Aj to sa pýtajú mnohí spotrebitelia, a v mnohom vyhrávajú práve slovenskí zeleninári.

„Šľachtenie odrôd ide smerom na trvácnosť. Šľachtiteľ paradajok z Holandska mi povedal, že je ťažké vyšľachtiť paradajku, ktorá je červená, chutná a ešte aj dlho vydrží. Tovar, ktorý k nám ide zo západných krajín alebo z Afriky sa väčšinou zberá v zrelosti, ktorá ani zďaleka nie je taká ako poznáme z našich záhrad. Napríklad náš melón v plnej zrelosti je na šupke drsný, ale cukrový melón zo Španielska je hladký, takže dozrieva cestou v kamióne a bez slnka,“ myslí si Ľubomír Šoky, ktorý sa venuje nielen pestovaniu plodovej zeleniny, ale aj osivám.

Slovenské zeleninárstvo prešlo za tridsať rokov krivoľakou cestu, ktorá sa začína postupne vyrovnávať. V osemdesiatych rokoch bol trh prakticky sebestačný, zásobovanie zeleninou pokrývali veľkopestovatelia, ale aj malí lokálni záhradkári prostredníctvom širokej siete výkupní.

„Pestovalo sa veľké množstvo zeleniny na juhu, boli sme zásobárňou aj časti Moravy a Čiech, bol dobre zvládnutý spôsob výkupu. Navyše mali sme spracovateľský priemysel a mraziarne. Od 90. rokov sme výkupne zavrhli, postupne sa menil trh a prichádzali obchodné reťazce, ktorým sme neboli schopní dodávať požadované množstvá zeleniny. Prvé odbytové združenia sa ťažko rozbiehali, pretože sme neboli pripravení ani z hľadiska legislatívy. Dať dohromady štyroch veľkých pestovateľov bolo horšie ako spojiť mnohých malých,“ hovorí predseda Zväzu zeleninárov a zemiakarov na Slovensku Oliver Šiatkovský.

Situácia sa začína otáčať po roku 2010, keď sa aj pod tlakom chuti zeleniny, a z dôvodu potravinovej bezpečnosti začínajú spotrebitelia, a čiastočne aj zástupcovia obchodov, obracať na slovenských dodávateľov.

„Obchodné reťazce začínajú chápať, že bez domácich pestovateľov to nepôjde. Vtedy sme pocítili, že nemáme dostatok dodávateľov. Aj obchodníci si uvedomili, že treba vytvoriť s pestovateľmi partnerstvá. Myslím si, že trend sa pozitívne otáča a to je aj šanca pre nás. Je len škoda, že sme stratili tých malých prvovýrobcov. To čo bolo u nás niekedy na južnom Slovensku, že sa vybudovali mnohé dediny na zeleninárstve, to sa teraz presunulo na južnú Moravu a český trh si takto v podstate zabezpečil sebestačnosť a dokonca už aj konkuruje slovenským zeleninárom v obchodných reťazcoch,“ povedal zástupca odbytovej organizácie Ovozela Michal Šula.

Predseda Zväzu zeleninárov a zemiakarov na Slovensku Oliver Šiatkovský pripomína, že ich zväz chce byť v tomto nápomocný aj pre tých, ktorí chcú v odvetví začať, aj keď len v malom.

„Veľkí pestovatelia sa zamerali na intenzifikáciu a veľkovýrobu, kde sa dajú zredukovať náklady a potom aj konkurovať cenou,“ hovorí Ľubomír Šoky zo spoločnosti Seedstar.

Preto, pokiaľ ide o zeleninu, najviac sa u nás rozšírené druhy veľkoplošných zelenín ako sú zemiaky, lahôdková kukurica, cibuľa, v menšom koreňová zelenina a plodová zelenina. A s tým súvisia aj tri smery zamerania súčasného zeleninárstva:

„Poľná zelenina ako cibuľa, cesnak a paprika. Druhým trendom sú zemiaky. Tretím smerom, ktorý sa u nás neustále rozvíja, sú zakryté plochy skleníkov a fóliovníky, kde pestujeme najmä rôzne druhy paradajok, uhorky a skúša sa aj ďalšia zelenina,“ hovorí zástupca odbytovej organizácie Ovozela Michal Šula. Dokumentuje to aj tohtoročný Agrokomplex, kde sa predstavili dve združenia pestovateľov paradajok. Celkovo od roku 2010 vzniklo na Slovensku 40-hektárov skleníkov, v ktorých sa pestujú najmä paradajky a uhorky. Už dnes pokrývame 70 percent trhu s paradajkami domácou produkciou.

„Brusel jednoznačne podporuje odbytové združenia, spájanie malých do väčších celkov. Dnes máme na Slovensku 5-6 obchodných spoločností, ktoré distribuujú takmer 80% potravín obyvateľstvu. Práve tí vyjednávajú s odbytovými združeniami. U nás na Slovensku pri vzniku odbytových združení narážame na kultúrne špecifiká, že Slováci sa neradi spájajú,“ hovorí pestovateľ cibule, zemiakov, alebo cesnaku Juraj Mačaj zo spoločnosti Agromačaj.

Podmienky obchodných reťazcov voči odbytovým organizáciám sú nastavené všade rovnako. Ide o dodávanie veľkého objemu zeleniny, rovnomernú kvalitu, a prenášajú legislatívne povinnosti potravinovej bezpečnosti na dodávateľa.

„To znamená, že malý pestovateľ s nimi ťažko niečo vyrokuje. A tu je veľký význam odbytového združenia. Napríklad naše odbytové združenie zastupuje 6 pestovateľov paradajok vie vyrokovať s reťazcom oveľa lepšie podmienky. A to je kľúčom ako sa dostať na trh,“ myslí si M. Šula.

Pokiaľ pri paprikách je dnes trend ísť k sladkým odrodám, pri rajčinách oslovuje spotrebiteľa cherry produkcia.

„Je dôraz, aby organizácia výrobcov komunikovala so spotrebiteľom o tom ako sa zelenina pestuje, v ktorých lokalitách akými technológiami a podobne,“ hovorí M. Šula.

Pestovateľ od Senca Juraj Mačaj už roky komunikuje s obchodnými reťazcami.

„Zástupca reťazca je rád, ak nájde dodávateľa, ktorý mu bude dodávať tovar celoročne a v rovnomernej kvalite. Netlačí ho vždy na cenu a neuprednostní produkciu zo zahraničia za každú cenu. Robím v tomto odvetví dlhé roky a mám takého skúsenosti. Musíte napríklad raz za rok ponúknuť tovar v akcii, ale potom si to môžete dohnať. Dôležité je zabezpečiť dodávku vo veľkej časti roka. Počas sezóny je cena nízka, no potom musí prísť snaha o preskladnenie a rozloženie dodávky,“ hovorí J. Mačaj.

Juraj Mačaj a jeho kolegovia – pestovatelia pripomínajú, že pracovná sila je dnes veľkým problémom. Rozmáha sa agentúrne zamestnávanie a navyše pri nízkej nezamestnanosti je málo brigádnikov, ktorí si nevytvoria vzťah k spoločnosti ani k práci, ktorú robia.

„Bolo by tu dobré otvoriť ten pracovný trh tak, aby sme mohli zamestnať na trvalo pracovníka, ktorý sa v danej práci aj zaučí,“ hovorí Juraj Mačaj a dopĺňa ho Oliver Šiatkovský: „V každej dedine sa našlo aj 20 ľudí, ktorí robili brigádnické práce, dnes nájdeme ledva dvoch. A navyše, ide o sezónne práce a musíme hľadať možnosti, aby sme mohli ľudí nejako výhodne zamestnávať. Neraz potrebujeme ľudí nárazovo na mesiac, nemáme pre nich prácu mimo sezóny.“

Svoje skúsenosti, alebo skôr problémy s pracovnou silou má aj Ľ. Šoky.

„Máme zahraničných pracovníkov z Indie, alebo Rumunska. Hľadáme cesty intenzifikácie výroby, aby sme im zabezpečili prácu celoročne, no nedá sa to urobiť hneď.“

Východiskom je zmena v pracovnoprávnej oblasti.

„So znižujúcou sa nezamestnanosťou je nedostatok ľudí, preto by bolo dobré vytvoriť inštitút dohody o vykonaní práce v poľnohospodárstve práve pre tých, čo sa nevedia zamestnať. Dostali by sme ich do systému pracovného a pomohlo by to aj poľnohospodárom,“ pripomína Michal Šula.

„Kampaň bola financovaná s finančnou podporou Európskej Únie.“