Samosprávne organizácie roľníkov na Slovensku majú svoju históriu. Spomeňte si napríklad na Vinohradnícky spolok v sfilmovanom románe Františka Hečku Červené víno. Vytvárali si ich sami hospodári, aby si tak vzájomne pomohli, alebo vydobyli lepšie podmienky, či obhájili svoje práva.

Odborné poľnohospodárske „mimovládky“ silneli a stávali sa rovnocenným partnerom pre vládu. Predovšetkým mali vplyv na tvorbu zákonov a trhových pravidiel, kvalitatívnych noriem pre potravinárske výrobky, či obchodné dohody s odberateľmi a bankami. Na Slovensku tak vzniklo niekoľko desiatok zväzov, združení a únií podľa rozličných záujmov a komodít, ale aj väčšie, zastrešujúce organizácie. Mnohé z nich so štruktúrou pokrývajúcou celé územie Slovenska. Začleňovali sa aj do väčších európskych organizácií a partnerstiev. Svojim členom dokázali poskytnúť rôzne informačné, poradenské, no určite aj finančné výhody. Často aj malá, no zásadná úprava návrhu zákona priniesla slovenským roľníkom úspory rátané v státisícoch korún.

Všetko sa však vyvíja a aj situácia na Slovensku sa postupne mení. V mnohých poľnohospodárskych podnikoch sa zmenili vlastnícke vzťahy a noví majitelia majú často iný pohľad na členstvo v samosprávnych organizáciách a samozrejme aj inú predstavu o využití svojich prostriedkov, než je platenie členských poplatkov. Znižovanie členskej základne, a tým aj príjmov do pokladne, nedávajú najlepšie predpoklady pre rozširovanie činností a vplyvu samospráv. Preto sa čoraz častejšie ozývajú hlasy na uzákonenie povinného členstva v niektorých stavovských organizáciách. Ako je toto riešenie reálne? Ono, aj starí Rimania si v časoch ohrozenia volili vládu diktátora a len v lepších časoch riadili štát demokratickým spôsobom.

Ak samosprávne organizácie zastupujúce určité záujmy poľnohospodárov nebudú mať dostatok prostriedkov, aby si mohli dovoliť legálny lobbying, bude pre ne čoraz ťažšie niečo „vybaviť“ pre svojich členov. A to môže byť ďalším „klinčekom do rakvy“. No to sa už týka nielen rokovaní so slovenskou exekutívou, ale aj presadzovania záujmov slovenských poľnohospodárov na európskej úrovni. Slovensko je jednou z troch krajín Európskej únie, ktoré nemajú zastúpenie v celoeurópskej organizácii farmárov a družstiev – COPA/COGECA (okrem nás ani Rumunsko a Bulharsko).

Od roku 2004 až do jesene 2015 bola členom Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, no aj ďalšie samosprávne organizácie. Platiť ročné členské 80 000 eur pre bruselskú mašinériu nie je veru žart… Napokon, čo za túto nemalú čiastku Slovensko získa? Veď v mnohých prípadoch boli naše návrhy a pripomienky „prepočuté“. Na druhej strane je však na mieste aj otázka – kto dnes stratí slovo za slovenského poľnohospodára na európskej úrovni?

Problémom však nie je iba „návratnosť“ tejto „investície“, ale aj samotná účasť na rokovaniach, teda zastupovanie slovenských agropodnikateľov v mnohých pracovných skupinách COPA/COGECA. Tie sa organizujú v Bruseli prinajmenšom tri – štyrikrát za rok. Nie že by u nás neboli schopní a ochotní ľudia, no funkcia národného zástupcu pre tú-ktorú komoditu si vyžaduje nielen odbornú prípravu (štúdium mnohých materiálov v cudzích jazykoch), ale tiež čas a peniaze. No aj to by boli slovenskí zástupcovia pripravení podstúpiť, ak by nás ostatné členské krajiny dokázali akceptovať za seberovného partnera. No tu práve narážame na tvrdú realitu „bojového poľa“ v Bruseli a tu je to už o tom, kto sa s kým dokáže spojiť a presadiť svoje záujmy.

Tretím a asi najväčším problémom slovenskej poľnohospodárskej samosprávy je samotný prístup slovenských roľníkov – väčšina totiž očakáva, že to „tí“ na ústredí (v úrade) všetko zvládnu sami. Že v podstate netreba nič hovoriť, pripomienkovať, komunikovať. Nanajvýš raz za rok všetko svorne skritizovať. No a keď sa dačo nepodarí, stačí len ukázať prstom – „aha, akí sú neschopní“ a hneď máme vinníka a výhovorku pre svoje ukončenie členstva. Takto sa vojny nevyhrávajú! Nie že by išlo o bitku na národnom, či bruselskom poli, ale často tu ide o „boj zblízka“, v ktorom vyhrá ten lepšie pripravený, finančne zabezpečený, opretý o ľudí, čo stoja za ním a tvoria tú ozajstnú silu. A v jednote je sila – ako nás história neraz presvedčila.

Ale ak si naozaj myslíte, že sami dokážete dosiahnuť viac, ako iní, že máte dostatok finančných prostriedkov na súkromný lobbying, že disponujete dostatkom času na študovanie všetkých novovydávaných nariadení a pripomienkovanie návrhov zákonov, že si dokážete sami organizovať potrebné vzdelávanie pre zamestnancov, že sledujete všetky trendy a novinky vo svojom odbore, že máte všetky potrebné kontakty a vybudované vzťahy s okolím, tak potom – nech sa páči. Pre vás samospráva nemá viac čo ponúknuť.