Dnes (22. apríla) by sa dožil deväťdesiatky popredný slovenský agrárnik a ekonóm, bývalý minister poľnohospodárstva a výživy Ing. Ján Janovic, CSc. Šéfom rezortu bol od januára 1969 do júna 1986 a za jeho obdobia rástlo slovenské poľnohospodárstvo druhým najvýznamnejším tempom na svete (prvý bol Izrael).

Ján Janovic vydal niekoľko kníh, okrem iného O špecializácií poľnohospodárskej prvovýroby, Diferenčnej rente z pôdy a za prácu Ekonomické otázky vyrovnávania poľnohospodárstva na príklade Slovenska a českých krajov získal v roku 1966 vedeckú hodnosť kandidáta vied.

Od roku 1963 viedol Výskumný ústav ekonomiky poľnohospodárstva v Bratislave a od roku 1967 bol popritom námestníkom poverníka poľnohospodárstva a výživy.

Ján Janovic sa narodil vo Veľkom Bysterci, čo je v súčasnosti časť Dolného Kubína.  Študoval na Obchodnej akadémii v Martine a neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole poľnohospodárskej v Leningrade. Tú ukončil v roku 1954 s vyznamenaním.

foto: Archív rodiny J. J.

Pôsobenie Jána Janovica je charakterizované ako obdobie prudkého rastu slovenského poľnohospodárstva. Ako ale spomína jeho dlhoročný súputník a námestník Július Medveď, všetko začalo už v roku 1962 a naplno sa rozbehlo v rokoch 1964 až 1966, kedy prebiehala veľká reforma poľnohospodárstva.

„V tých časoch bola kolektivizácia dokončená, ale ekonomická a technická situácia bola veľmi zložitá. Išlo doslovne o krízovú situáciu v poľnohospodárstve. Prijalo sa uznesenie, že je potrebné začať problémy zásadne riešiť. Príprava začala v rokoch 1962 až 1963, keď sa sformovali tímy a dva roky pracovali. Janovica vtedy zapojili do reformného procesu. Výsledkom bolo, že začiatkom roka 1966 bola schválená nová ekonomická sústava v poľnohospodárstve, ktorá zahrňovala okrem zmien ekonomických aj zmeny organizačné,“ spomína Július Medveď.

Podobne na stav v rezorte spomína, vo svojej publikácii Kam kráčaš agrokomplex, aj samotný Janovic.

„Pri spätnom pohľade bolo to však obdobie najväčšieho tápania v agrárnej otázke a z pohľadu metód a praktík ako sa kolektivizácia uskutočňovala, bola to politika protiroľnícka, celospoločensky škodlivá a vyvolala vážne sociálne a politické otrasy v celej spoločnosti na viacerých miestach Slovenska. Zvlášť surovo sa uskutočňovala v bývalom prešovskom kraji a na Záhorí v senicko-holíčskom regióne hlavne zásluhou niektorých horlivých a surových funkcionárov strany, ktorí v rozpore so zákonom sa prebiehali v hrubosti a surovosti voči roľníkom, ktorí odmietali vstúpiť do JRD.  Dôsledky boli hrozné. Nastalo veľké odcudzenie roľníctva k pôde. Družstevníci pracovali aj celé mesiace bez haliera. Namiesto potrebnej techniky, nastupuje éra mestských brigád a éra hlbokého poklesu produkčnej schopnosti poľnohospodárstva. Naša dedina prežívala vtedy krušné chvíle. Mnohí roľníci mali oprávnený pocit krivdy. A preto všetci, ktorí sme sa potom v postkolektivizačnom období aktívne zúčastňovali náprav krívd a omylov, na prípravách a realizácií následných reforiem, sme si boli vedomí, že ich nemožno odčiniť len slovami porozumenia a uznania,“ uvádza v publikácii z roku 1993 Ján Janovic.  

Ako ďalej uvádza, presadzovali vytvorenie takého ekonomicko-organizačného a sociálneho systému, ktorý očistí družstvá od deformácií a zaradí naše poľnohospodárstvo medzi krajiny s najvyspelejším poľnohospodárstvom na svete.

„Jednou z hlavných úloh bolo obnoviť dôveru a záujem ľudí zostať pracovať v poľnohospodárstve, prinavrátiť a upevniť stavovskú česť, likvidovať odcudzenie roľníka k pôde a družstevnému vlastníctvu a naštartovať podnikateľskú aktivitu podnikov a pracovných kolektívov. Preto už v šesťdesiatych rokoch sa skupina reformátorsky naladených agrárnych ekonómov pokúsila postupne v štyroch etapách viac menej úspešne o očistu totalitného znetvorenia nášho družstevného modelu od sovietskeho, na naše podmienky neprijateľného modelu klasických kolchozov. V princípe išlo v tom čase o veľmi rizikovú prácu, keď každé odklonenie od sovietskej praxe sa kvalifikovalo ako zrada na myšlienke výstavby socializmu na dedine. A ak niektorých z nás sa nedotkla perzekúcia výraznejšie, tak len z toho dôvodu, že efekt realizovaných reforiem dal v praxi natoľko presvedčivé výsledky, že sa ich nepodarilo zvrátiť ani zúrivým odporcom akýchkoľvek reforiem po roku 1970 až do roku 1989,“ napísal Ján Janovic.

Výsledkom ekonomických reforiem boli napríklad pridružené výroby, ktorých fungovanie popisuje Július Medveď.

„Tie boli dlho tvrdo napádané, že majú neregulované ceny, že majú neregulované mzdy, že je to podnikanie živelné, špekulatívne a podobne. A bolo treba to prekonať. Dokonca sme boli s Janovicom stranícky prešetrovaní sekretariátom ÚV KSČ od Novotného. V pridružených výrobách bolo potrebné obhájiť, že tam štátna regulácia a ani bilancie materiálov nemajú čo robiť,“ hovorí Július Medveď.

Boj s úradmi sa nakoniec vyplatil. V osemdesiatych rokoch boli pridružené výroby významným stabilizačným prvkom hospodárenia.

„V dvoch tretinách družstiev tvorili 80 – 90 percent zisku práve pridružené výroby. To bolo šťastie, že sa nemuseli dvíhať nákupné ceny, alebo zvyšovať dotácie pre podniky hospodáriace v horších prírodných podmienkach. Pridružená výroba zachraňovala cenovú politiku a zamestnanosť. Samozrejme tie najrozvinutejšie pridružené výroby už neplnili funkciu sezónneho vyrovnávanie pracovných síl, ale ekonomicky stabilizovali hospodárenie podnikov,“ spomína na jedno z mnohých opatrení Július Medveď.

Vymenovať prínos Jána Janovica na ploche jedného článku nie je možné. O ďalších ekonomických opatreniach, vzťahu ku kultúre, o období jeho pôsobenia na pozícii veľvyslanca v Kanade, ale aj spomienkach jeho priateľov sa budeme venovať v ďalších textoch. Keďže v roku 2015 uplynulo aj dvadsať rokov od úmrtia tejto osobnosti agrárneho sveta, rok 2015 budeme na portáli uvádzať ako „Rok Jána Janovica“.