Zvieratá ako z rozprávkových kníh a deti túlajúce sa po hospodárskom dvore so svojimi rodičmi. Taký sa naskytne pohľad pri návšteve jednej z prevádzok družstva v Dvoroch nad Žitavou. Stanislav Becík si splnil svoj sen. Ten, ktorý mal záujem realizovať pred viac ako piatimi rokmi vo funkcii šéfa rezortného ministerstva.

Vtedy bojoval za postavenie svojich kolegov a zvýšenie pridanej hodnoty na vidieku rôznymi spôsobmi. Konským povozom s nápisom „za roľnícku hrdosť“, prechádzal obcami Žitného ostrova a vysvetľoval prínosy predaja z dvora. Inokedy ministerskí úradníci prechodili Slovensko s konferenciami, kde sa raz hovorilo o mlieku, inokedy o mäse, ale aj o vodnej hydine, alebo ovocí. Tempom niekoľkých automatov za týždeň sa otvárali zariadenia, ktoré mali spotrebiteľa presvedčiť piť mlieko priamo od kravky. A aj sa to podarilo. Mnohé z takmer 200 automatov lámali rekordy vo vyčapovaných litroch mlieka. Pravda, o niekoľko rokov, už nie s takou slávou boli zatvárané, alebo premiestňované.

Stanislav Becík svoj roľnícky pôvod nezaprel ani vtedy, keď sa už viac nahlas, ako diskrétne, hovorilo o jeho odchode z funkcie. Televíznej redaktorke počas AGROKOMPLEXU 2009  odpovedal na otázku, „či pripúšťa, že ho predseda strany Mečiar stiahne z funkcie ministra“ svojsky. Vlastne tak, ako to novinári, ktorí začali najmä kvôli jeho prejavu na tlačovky chodiť, čakali. „Pani redaktorka, pripúšťajú sa len kravy a svine.“ Otázka bola zodpovedaná a osud ministra, ktorý mal chuť rozvíjať na Slovensku dlhodobo nefungujúce výroby, spečatený. Jeho vízie zostali zrealizované len čiastočne a v niektorých podnikoch dokonca spôsobovali vrásky na čele. Istý predseda družstva z južného Slovenska v tom čase na otázku, ako sa má, odpovedal „pokiaľ som nemal mliečny automat, tak dobre.“

Becík je doteraz presvedčený, že náš agrosektor aj napriek zameraniu na produkciu komodít je schopný realizovať podobné aktivity. V každej obci zamestnať desiatky ľudí a tým rozvíjať vidiek. Predaj produkcie z mliečnych automatov, výroba vlastných mliečnych a mäsových výrobkov, chov vodnej hydiny, alebo pestovanie zeleniny, realizuje aj na družstve, ktorému predsedá.

„Poľnohospodárstvo nie je veda, ale umenie. Ak by poľnohospodárstvo bola veda, pri zrovnoprávnených podmienkach roľníkov na pôdu, na dobytčiu jednotku, alebo na znevýhodnené oblasti, by sme mali všetci rovnaké výsledky. A my ich nemáme. Prečo? Lebo je to umenie. Ten kto sa dokáže prispôsobiť vonkajším vplyvom a vidieť za horizont, môže vyjsť ako víťaz,“ zamýšľa sa charizmatický predseda.

Prispôsobenie sa podmienkam vidí v ovládnutí  vertikály v podobe výroby, spracovania a predaja. V ponúknutí kvalitných potravín obyvateľstvu. Bojovať s nadnárodnými obchodnými reťazcami nepovažuje za šťastné. Hovorí o potrebe vytvorenia konkurencie v podobe gazdovských predajní, ktoré ponúknu spotrebiteľovi na vidieku kvalitnú a pritom cenovo dostupnú produkciu. Zisk roľníka je pritom nezanedbateľný.

„Pri bravčovom mäse, alebo mlieku býva marža prvovýrobcu často mínusová. Marža spracovateľa je zaujímavá. Najlepší biznis je ale marža obchodu. Úprimne vám poviem, je neuveriteľné, aký je rozdiel, keď predám prasa na bitúnok, alebo vo forme výrobkov,“ hovorí predseda Becík.

Hoci finalizáciu považuje za nevyhnutnosť rozvoja vidieka, neutekajú mu ani prostriedky vložené do vstupov. Nie lakomo, ale skôr gazdovsky rozmýšľa nad každým jedným eurom vynaloženým do výroby. To je aj dôvod, že pred dvoma rokmi zmenil po štvrťstoročí svoje rozhodnutie. Stádo holsteinských kráv nahradilo slovenské strakaté. Priateľom na náhly obrat kurzu vo výrobe mlieka odpovedá.  

„Socializmus sa budoval 40 rokov a nebol konkurencieschopný a padol. Dotklo sa to ľudí viac, ako moje stádo. Kto sa nevie prispôsobiť, nevie prežiť. Nebudem chodiť po Slovensku a plakať, aká je situácia v chove dobytka. Hľadám cestu, ako dosiahnuť dobrých výsledkov. Stratégiou nie je úžitkovosť dojníc, ale dlhovekosť kráv. Šesť a viac pôrodov. Vyrábať mlieko z vlastných objemových krmív a jadra,“ povedal predseda družstva, ktorý sa obratom jednej vety znova stáva exministrom Becíkom.

„Žiaľ, najviac je tých, ktorí hospodária rutinnou formou a najradšej by sa každý týždeň zúčastnili aspoň ôsmych informačných dní, kde sa budú rozprávať o tom, čo bude. Chýba mi v rezorte forma umenia. Aby som si aj záväzky naplnil, aj obchodný partner bol spokojný, ale zostalo mi dostatok prostriedkov aj na rozšírenú reprodukciu. Náš podnik pravidelne dosahuje zisk. Nič nie je väčším umením, ako keď idete po dedine a ľudia zdvihnú klobúk a pozdravia vás jó napot po maďarsky, alebo dobrý deň po slovensky. To znamená, že je tam určitá úcta. Má viac, ako máme my, ale dáva priestor aj nám. Aby sme sa etablovali, aby sme našli zmysel svojho života v odvetví, ktoré je náročné, ale keď ho ľúbim a robím tam v sobotu, nedeľu, má význam,“ povedal Stanislav Becík, ktorý podľa vlastných slov takto rozmýšľal aj pri obnovení hospodárskeho dvora v Branove. Stredisko, ktoré fungovalo ako veľkochov ošípaných prinieslo v období kolektivizácie do dediny smrad a potkany. Neskôr boli objekty využité na výkrm býkov, ktorý ale skoro skončil. Chátranie hospodárskeho dvora bolo len dôsledkom ústupu od poľnohospodárskej výroby a hľadania jeho využitia.

„V roku 2010 som pri príležitosti mojich menín zobral fľašu vína, sadol si sem a rozmýšľal, čo s týmto urobím. Bol som rozhodnutý, že to prinavrátim tým, ktorým bola pôda odňatá pri výstavbe družstva. Uvažoval som, že objekty zbúrame a pôdu vrátime synovi pána Michala Demu. Aspoň jemu poviem „prepáčte“.  Potom som si ale povedal. Si taký, ako táto doba. Likviduje všetko, ale nič neurobí. Rozhodol som sa, že vytvoríme niečo, kde by Slovensko v rámci svojich viac ako 2900 obcí a 138 miest malo ísť. Malo by sa uberať smerom špecializovanej diverzifikovanej výroby. V každej dedine by mal kikiríkať kohút, erdžať kôň, gágať gunár. Ľudia by mali možnosť vidieť niečo pekné, čo spája človeka s prírodou, čo vytvára pracovné miesto a pridanú hodnotu na vidieku, ktorá nám chýba,“ uviedol Stanislav Becík, ktorý je dnes hrdý, že obyvatelia okolia uvítali prítomnosť takejto prevádzky. Ako ukazuje v ovčíne na kriedou dokreslenej tabuli, na jar tu bolo 284 jahniat. Všetky sa predali. Nie zahraničnému nákupcovi, ale slovenskému spotrebiteľovi. Podobne vajíčka. Aj sliepočka je ekonómkou na gazdovskom dvore. Zo zrnka, nad ktorým by nákupca krútil nosom, vytvorí vajíčko.

„Po dvoch rokoch svojho života tá sliepka povie, predseda ahoj, ja už by som bola najradšej niekde v polievke. Ale musím sa Ti poďakovať. Ešte aj to viem, čo je kohút na mojom chrbte. Malo to zmysel,“ hovorí s úsmevom Stanislav Becík a na hospodárskom dvore prechádza ďalšími a ďalšími objektmi, kde možno vidieť kozy, ovce, zajace, kone, ale aj tisícky húsat a kačíc. Ohuruje pamäťou, ale aj ekonomickým prístupom. Z hlavy dokáže vyčísliť prínosy jednotlivých výrob. Jedným z najvýznamnejších je ale zamestnanie osemnástich ľudí, ktorí tu našli možnosť svojej sebarealizácie.

„Slovenské poľnohospodárstvo nepotrebuje desiatku miliardárov, ale tisícky miliónov. V kapitalizme vykorisťovaní úmerne bohatnú spolu a úmerne chudobnejú. U nás jeden bohatne a ostatní, aj keď aj nebudú mať nič. Toto je ekonomický feudalizmus. Mojim cieľom je, aby takto nevyzeral vidiek, kde hospodárime,“ hovorí Stanislav Becík, ktorý sa počas svojej rozprávania premiestnil pred gazdovský dvor. Tu pribudlo niekoľko veľkých fóliovníkov a už je vidieť pripravený priestor pre ďalšie.

Paprika, ale aj iná zelenina nájdu svojho regionálneho spotrebiteľa. Buď priamo v predajni na gazdovskom dvore, alebo u drobných predajcov. Aj keď sa Stanislav Becík tvári, že obsah slova marketing je mu cudzí, vie s ním narábať ako málokto. Nie iba k prospechu ZAD Dvory nad Žitavou, ale aj k úžitku nášho rezortu. Jeho výsledky opreté o takmer herecký prejav, priťahujú. Mladých ľudí cez viac ako desiatku koní o ktoré sa starajú, čím získavajú vzťah k poľnohospodárstvu a prichádzajúci spotrebiteľ sa možno viac zamýšľa nad spravodlivosťou potravinovej vertikály, keď vidí „živého a dobre hospodáriaceho roľníka“. Evidenčné čísla áut z celého stredného a západného Slovenska to potvrdili aj v lenivú sobotu. Stanislav Becík našiel svoj pokoj na gazdovskom dvore Branovo. Alebo, že by nie?