Predpokladá sa, že vinič hroznorodý sa na územie Slovenska dostal v dobe Rímskej ríše. Vďaka Rimanom sa na Slovensku rozšírili ušľachtilé odrody viniča.
Prvé písomné správy o jeho pestovaní na území dnešného Slovenska sú zo začiatku 9. storočia z Nitrianskej stolice. V cestopise arabského cestovateľa Edrisiho sa uvádza, že „Nitra je kvitnúce a významné mesto, bohaté na vinice i obyvateľov“. Ďalšie písomné správy o pestovaní viniča pochádzajú z 11. storočia z Tekovskej stolice.

Vpádom Tatárov v 13. storočí bola väčšia časť vinohradov, najmä pod Malými Karpatmi, zničená. Uhorský kráľ Ondrej III. sa rozhodol vinohradníkom pomôcť – poskytol im privilégiá, v ktorých oslobodzuje majiteľov nových viníc od platenia daní kráľovi a necháva ich mestu.

Ďalší rozvoj vinohradníctva nastal v 15. storočí, keď vinice zakladali feudálni páni i poddaní. Za pôdu, na ktorej poddaní so súhlasom zemepána zakladali vinohrady (dežmové vinice), platili viničný poplatok – dežmu. Obvykle to bola desatina až dvanástina úrody hrozna alebo vína.

O význame pestovania viniča v 16. a 17. storočí svedčí aj povyšovanie vinohradníckych mestečiek na slobodné kráľovské mestá (Modra, Pezinok, Jur pri Bratislave a i.).

Zlatým obdobím vinohradníctva bolo 18. storočie, počas panovania Márie Terézie a Jozefa II. Na území dnešného Slovenska v roku 1720 bolo približne 57.000 hektárov vinohradov, čo bola takmer trojnásobne väčšia výmera, ako je v súčasnosti. Od polovice 18. storočia sa postupne znižuje produkcia hrozna a výroba vína. Spôsobila to hospodárska politika habsburského panovníckeho dvora, ktorý uprednostňoval rakúske vína. Na nepriaznivý vývin mal veľký vplyv aj nárast konzumácie piva.

Pokles vinohradníckej výroby na Slovensku v druhej polovici 19. storočia zapríčinilo rozšírenie hubových chorôb – múčnatky, peronospóry, ale predovšetkým zhubného škodcu vinohradov vošky viničovej – fyloxéry. Táto choroba sa dostala do Európy spolu s americkým viničom.

Narastajúce problémy s novými chorobami v prvých desaťročiach 20. storočia sa stali podnetom na vybudovanie kvalitného vinohradníckeho a vinárskeho výskumu. S týmto cieľom vznikol v roku 1924 v Bratislave samostatný Vinársky ústav. Zároveň sa zriadilo aj detašované pracovisko Výskumná stanica vinárska v Malej Tŕni.
V tridsiatych rokoch dochádza opäť k zveľaďovaniu vinohradníctva. Plochy viníc sa rozširujú a mení sa odrodová skladba. V roku 1936 vzniklo v Pezinku Slovenské vinohradnícke družstvo s cieľom podporiť spoločný odbyt vína. Pezinok sa tak stal centrom vinohradníctva a vinárstva na Slovensku.

Po revolučných udalostiach roku 1948 násilná kolektivizácia poľnohospodárstva priniesla koniec súkromného podnikania. Zakladali sa jednotné roľnícke družstvá, pôvodné Slovenské vinohradnícke družstvo pohltili štátne Vinárske závody, ktoré sa stali monopolným výrobcom vína. V sedemdesiatych rokoch tvár slovenskej krajiny zmenili necitlivé rekultivačné zásahy a všetko sa podriadilo kvantite na úkor kvality.

Po zmene spoločenského zriadenia v roku 1989 vinohradnícke odvetvie zaznamenalo výrazný útlm nielen v plošných výmerách, ale aj v produkcii a dostalo sa pod hranicu sebestačnosti. Zdĺhavosť procesu vysporiadania a navrátenia pôdy pôvodným vlastníkom zapríčinila, že veľa plôch zostalo neobrábaných. Preto Ministerstvo pôdohospodárstva (MP) SR v záujme trvalého rozvoja vinohradníctva, vinárstva a výroby vysokokvalitného hroznového vína zriadilo 1. januára 1999 príspevkovú organizáciu s názvom Výskumný ústav vinohradnícky a vinársky (VÚVV) so sídlom v Bratislave.

Podľa údajov MP SR máme v súčasnosti 22.000 ha registrovaných vinohradov, z toho len 16.000 ha je obhospodarovaných a 12.000 ha rodiacich. Cieľom programu podpôr je dosiahnuť 22.000 ha rodiacich viníc. Na rozvoj vinohradníctva má v súčasnosti negatívny vplyv tiež dovoz lacných vín, najmä po vstupe do EÚ.