Pred pár dňami sme vymenili zaplnené kalendáre za nové, čisté, nepopísané. Bárs by sme mohli aj svoje starosti, problémy, odložiť bokom a začínať čistým listom. Žiaľ, v oblasti nášho podnikania, v oblasti, ktorej sa niekedy honosne hovorilo výživa národa, to také jednoduché nie je, nebolo a ani nebude.

Každá myšlienka, ktorá sa rozbehne či po poľných cestách rastlinnej výroby, alebo po cestách živočíšnej výroby, nevracia sa nám iskrivá a čistá ako vybrúsený drahokam, ale dobitá, doráňaná od starostí, prekážok, ktoré sú nám gazdom v súčasnosti hádzané pod nohy. Čo plodina, to problém. Čo druh zvieraťa, ešte väčší. Na misky váh ukladáme pri hľadaní východísk pre rok 2010 a horizonty ďalších rokov, argumenty pre a proti, ktoré pomôžu prežiť. Prežiť snáď áno, ale čo potešenie z roboty?

Pri spoločenskej zmene pred 20-timi rokmi ani najväčší pesimisti nevyfarbovali budúcnosť takými farbami, akej sa teraz dožívame. My poľnohospodári musíme niesť batoh zlých rozhodnutí pri predvstupových rokovaniach do Európskej únie. História nepozná zľutovanie. To čo naši vyslanci nedokázali pre maličké Slovensko vydobiť, teraz napraviť nedokážeme. Ubrať farmárom pôvodných európskych krajín z pohody a umožniť nám lepšie žiť, jednoducho nejde.

Očistcom u nás prechádza celé podnikanie v poľnohospodárstve. Zamýšľať sa nad ošípanými? Veď nedokážeme pokryť ani domácu potrebu a bravčové mäso v živom a vo výrobkoch dovážame. Kvôli komu trpia naše dojnice? Aký údel čaká úsek HD?

A sme pri „jadre“ nášho problému. Kam s naším jadrom, čo s našimi obilninami? Pred rokom a pol prvovýroba žila v eufórii skokového nárastu cien výrobkov rastlinnej výroby. Jednoducho sen. Pred niekoľkými málo mesiacmi, mrazivé prebudenie. Pokiaľ ceny obilnín a olejnín rástli závratným tempom, my sme krotko súhlasili s rovnakým nárastom cien všetkých intenzifikačných vstupov. Neskôr ceny našich produktov spadli v priemere o 50 – 60 percent a ceny vstupov zostali, alebo v lepšom prípade poklesli o niekoľko málo percent. Kapitál, ktorý ako vždy držia v rukách obchodníci, nenachádza chodníčky k prvovýrobe. My sme prefackaní koncom biča po tvári, koncom biča, ktorému všetci moderne hovoria: odbytová a finančná kríza.

Dokedy budeme vyrábať na sklad a čakať, poprípade sa tešiť ako malé deti na Vianoce, ak za tonu obilnín dostaneme nie 80 eur ako v šesťdesiatych rokoch, ale 85 eur ako v rokoch sedemdesiatych. A teraz buď niekto chytrý, keď ostatní sú nemohúci! Niet univerzálnej sily, ktorá jedným šmahom vyrieši problém obilnín na Slovensku a v stredoeurópskom priestore. Nastúpiť musí celý komplex mimoriadne vycizelovaných rozhodnutí. Od rozhodnutí manažmentov podnikov, pomoci štátu, ale i pochopenia problému orgánmi Európskej únie.

Problém znásobuje zdecimovaná živočíšna výroba, nižšia spotreba obilnín v mlynskom priemysle, ale i prepad spotreby piva. Ak nechceme, aby nám obilie zobralo skazu v sýpkach, záchranu musíme hľadať vo vývoze. Tu nastupujú obchodné a vývozné firmy, ktoré konečne musia pochopiť, že prvovýroba na jednej strane a spracovanie a obchod na strane druhej, sú ako hojdačka, kde je každý raz chvíľu hore a potom dole. Ak ale jeden padne, potom sa ani druhý nebude mať z čoho tešiť.

Musíme nájsť argumenty, spolu s krajinami bez prístupu k morským prístavom, pre európskych úradníkov, aby pomohli nájsť algoritmus navýšenia intervenčnej ceny obilia vo vnútrozemských krajinách, kam Slovensko tiež patrí. Ak vieme dotovať automobilky, nemôžeme pomôcť malým príspevkom farmárom na dopravu obilia do oblasti s vyššou spotrebou? Veľmi by to rozradostnilo nás, ktorí okrem nízkych cien, máme aj ďalšieho z mnohých protivníkov – počasie.

A čo teda. Čo na to pán Shakespeare? Pestovať alebo nepestovať obilniny? Je to téma na dlhé uvažovanie a dlhé písanie. Ale čas okolo nás cvála akosi prirýchlo. Prajem každému farmárovi, aby 31.12.2010 o 23.59 hod. sa obzrel a mohol povedať: „Bol to dobrý rok“.