Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora so znepokojením sleduje snahu niektorých subjektov dosiahnuť rýchlu zmenu novely zákona o miestnych daniach a poplatkoch za komunálne a drobné stavebné odpady, ktorá nadobudla účinnosť od 15. októbra.

Jej prijatím sa podarilo zavŕšiť desať rokov trvajúci proces prijatia takej právnej úpravy zdaňovania poľnohospodárskych pozemkov, ktorá odstránila predchádzajúce anomálie a zaviedla pre túto daň ekonomicky únosné medze. Analýzy jej výšky v rôznych krajinách Európy i sveta totiž potvrdzujú, že 12 či viacpercentné zdanenie poľnohospodárskych pozemkov z hľadiska ich hodnoty, akého sme boli svedkami v niektorých slovenských obciach, sa inde nevyskytovalo napriek tomu, že často išlo o ekonomicky silnejšie krajiny alebo regióny.

„Prijatá novela, ktorá už momentálne platí, prináša maximálny strop dane z pozemkov vo forme 5-násobku jej ročnej sadzby“, povedal predseda SPPK Milan Semančík.

„Tá predstavuje 0,25 % zo základu, určeného vynásobením výmery zdaňovanej pôdy a jej hodnoty, obsiahnutej v prílohách zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov. Zavedenie tohto stropu sa týka ornej pôdy, chmeľníc, viníc, ovocných sadov, trvalých trávnatých porastov, lesných pozemkov, na ktorých sú hospodárske lesy, rybníkov s chovom rýb a ostatných hospodársky využívaných vodných plôch. Konkrétne to znamená, že všetky mestá a obce, ktoré mali doteraz daň z pozemkov vyššiu ako 1,25 % z daňového základu, ju budú musieť od budúceho roka znížiť“.

Ako ďalej uviedol M. Semančík, pôda je pre poľnohospodárov základným výrobným prostriedkom a žiadne iné odvetvie dane zo základných prostriedkov neplatí. Napriek tomu SPPK netrvala na úplnom zrušení dane z pozemkov, pretože si uvedomovala jej väzby na rozpočty obcí a miest a významné postavenie obecnej a miestnej samosprávy. Naďalej súhlasí aj s tým, aby určovanie výšky zdanenia poľnohospodárskych pozemkov patrilo medzi originálne obecné kompetencie, čo nová právna nezrušila.

Z pohľadu SPPK však bolo dôležité stanoviť určité hranice, v ktorých sa môžu obecné a mestské zastupiteľstvá pohybovať pri jej využívaní. Niektoré obce totiž pri doterajšom určovaní tejto dane nerešpektovali žiadne ekonomické pravidlá a vychádzali len z potrieb svojich rozpočtov bez ohľadu na to, či sú ich rozhodnutia pre podnikateľov na pôde únosné, alebo nie. Výsledkom preto bolo, že v niektorých prípadoch dosiahla výška pozemkovej dane aj 500 eur na hektár, hoci tržby za realizovanú produkciu tam dosahovali zhruba 800 – 1 100 eur na rovnakej výmere. To znamená, že zhruba polovicu z nich pohltila daň, takže poľnohospodárom nezostávali zdroje na krytie ostatných nákladov a ich podnikanie sa dostalo do straty.

„Daň z pozemkov vo svojej doterajšej podobe umožňovala obecným zastupiteľstvám negatívne ovplyvňovať – a v určitých prípadoch dokonca celkom zjavne deformovať – podnikateľské prostredie v poľnohospodárskej prvovýrobe,“ zdôraznil predseda SPPK.

Podľa SPPK nemá daň z pozemkov charakter „vyrovnávacej“ dane, kompenzujúcej objektívne rozdiely v podnikateľskom prostredí. Nepredstavuje ani žiadnu sankciu pre podnikateľov na pôde, preto by sa pri jej určovaní nemali vyskytovať také veľké rozdiely, akých sme boli na Slovensku svedkami. Zatiaľ čo ostatné dane sa vyznačujú relatívnou stabilitou a menia sa len z času na čas (navyše pre všetkých rovnako), vývoj dane z nehnuteľností (vrátane dane z pozemkov) je pre podnikateľov rok dopredu ťažko odhadnuteľný a nezriedka sa stávalo, že medziročne vzrástol o desiatky či dokonca stovky percent. Žiadne iné nákladové – ale ani výnosové – položky v poľnohospodárstve takúto dynamiku zvyčajne nezaznamenávajú.

Podnikanie na pôde patrí medzi kľúčové aktivity tvorby vidieckeho prostredia, ale napriek tomu jedna zo základných daní, rámcujúcich jeho celkovú efektívnosť, sa až doteraz mohla prakticky nekontrolovane meniť. Zatiaľ čo v iných odvetviach sa snaží štát investorov rôznymi spôsobmi motivovať – napríklad aj daňovými úľavami, resp. prázdninami – v poľnohospodárstve to bolo úplne naopak, hoci predstavuje značný potenciál na zvyšovanie zamestnanosti. Pritom je všeobecne známe, že investície do poľnohospodárskej pôdy majú dlhodobú návratnosť, pretože v optimálnych prípadoch, vrátane žiadneho alebo nízkeho daňového zaťaženia, sa ročne vracajú len na úrovni 6-7 % z ich hodnoty. To znamená, že investorom sa vložené prostriedky splatia v období 15-20 rokov, prípadne ešte dlhšom, pretože menej úrodné roky tento časový interval logicky predlžujú. Pokiaľ však obce stanovia 12-, prípadne až 20-percentné daňové zaťaženie poľnohospodárskych pozemkov, v praxi to vlastne znamená, že by im vlastníci alebo užívatelia mali zaplatiť na daniach za 5-8 rokov ich úplnú hodnotu, čo je naozaj absurdné.

„Nepodceňujeme význam a poslanie obecnej a mestskej samosprávy, ale jeho finančné krytie sa nemôže zabezpečiť stanovovaním neúmerne vysokých miestnych daní“, uzavrel svoje informácie M. Semančík.