Bolo to ešte pred vstupom Slovenska do Európskej únie, keď sme sa ako štátni úradníci z pristupujúcich štátov dostali do Bruselu na prehliadku priestorov Európskej komisie. Už vtedy bolo jasné, za akých podmienok nás Únia príjme a že v prvých rokoch budeme dostávať iba časť z priamych podpôr pre poľnohospodárstvo, ktoré začnú na 25% oproti pôvodnej európskej pätnástke.

Na moju otázku „ako môžu byť naši agropodnikatelia v európskom priestore vôbec konkurencieschopní voči tým zo starých členských krajín“ mi zástupca Komisie po chvíľke uvažovania odpovedal veľmi stručne: „Kvalitou. Musia vyrábať kvalitné potraviny.“

Kto vtedy tušil aká veľavravná táto odpoveď je? Málokto si dokázal predstaviť, že otvorením hraníc a nášho trhu sa k nám nasťahujú obchodníci, ktorí sem navezú prebytky a náš potravinársky priemysel nebude spracúvať domáce suroviny, ale tie z dovozu, lebo budú lacnejšie, hoci aj s dopravou. A ak aj dnes niekto vyrába kvalitnú slovenskú potravinu, má len obmedzené možnosti dostať ich k zákazníkovi. Bez napojenia na obchod to nepôjde.

„Ak to nedokážeme predať, môžeme robiť akokoľvek kvalitné výrobky, hoci aj so zlatými oceneniami,“ hovorí pre poľnoinfo.sk Dušan Janíček, predseda Únie potravinárov Slovenska a pokračuje „pokiaľ tu nebude vyrovnaný vzťah s obchodom, ktorý bude nakupovať potravinárske výrobky za normálne ceny, nebude to fungovať.“

Ako to teda vyzerá s obchodom u nás? Väčšinu trhu s potravinami pokrývajú obchodné reťazce, väčšinou so sídlom v zahraničí. Ich obchodné podmienky vnímajú dodávatelia ako neprimerané. Ako hovorí Dušan Janíček, „obchodné reťazce doslova vydierajú svojich dodávateľov a tlačia nákupné ceny čo najnižšie, na hranu rentability. A to spôsobuje, že potravinárskemu priemyslu nezostávajú žiadne voľné prostriedky na to, aby sa modernizoval, rozvíjal, a investoval. Nejaké možnosti poskytujú projektové podpory, no v tomto programovacom období sa už vyčerpalo 90% z prostriedkov PRV určených pre potravinársky sektor do roku 2020. Som presvedčený, že máloktorý potravinársky podnik je schopný zo svojich tržieb a odpisov naakumulovať toľko prostriedkov, aby mohol investovať do svojho rozvoja alebo modernizácie.“

Druhou otázkou je v predajni nájsť a rozpoznať slovenskú potravinu. Nie vždy je to totiž také jednoznačné. Spoliehate sa na trojčíslie „858“ na začiatku čiarového kódu? Pozor – na Slovensku stúpa počet firiem, ktoré iba „prebaľujú“ produkty vyrobené za hranicami. Prípadne potravinári na Slovensku v rámci spracovania primiešavajú suroviny pochádzajúce z cudziny, a tak nájdete napríklad nemecké kravské mlieko v masle, talianske jablká v detskej výžive, či francúzske ovčie mlieko v bryndzi.

Často sklame aj značka. Myslíte si, že ak si kupujete stolový olej historicky známej slovenskej značky, je to slovenská potravina? Omyl! Značku kúpila rakúska spoločnosť a olej sa vyrába v Rakúsku, alebo v Čechách, hoci možno aj zo slovenskej repky (pridaná hodnota zostáva stále mimo Slovenska). Jediné, na čo sa môžete spoľahnúť je označenie „slovenský pôvod“, pretože podľa platného zákona sa týmto spôsobom môže označiť iba taká potravina, v ktorej sú zastúpené suroviny pochádzajúce aspoň z troch štvrtín zo Slovenska. Prípadne u vybraných potravín Značka kvality SK, či už obyčajná, alebo zlatá. Držiteľov tejto značky si ľahko nájdete aj na rovnomennej webovej stránke.

Akonáhle obchodníci pochopili, že Slováci si viac všímajú slovenský pôvod potravín, zamerali svoje marketingové aktivity týmto smerom. A tak slovné spojenie „slovenská potravina“ pretŕčajú kde sa len dá, aby tak mohli hlásať svoju „lásku k Slovensku“, alebo ústretovosť k slovenskému spotrebiteľovi. Smutným faktom však zostáva, že za minulý rok bol podiel slovenských potravín v obchodoch sotva 40-percentný. Akékoľvek snahy o podporu spotreby domácich potravín, alebo nabádanie každého ministra pôdohospodárstva aby sme kupovali slovenské potraviny, sú len málo účinné a pripomínajú skôr lapanie zajaca za chvost.

Potravinársky priemysel na Slovensku budovali v minulom storočí predovšetkým na spracovanie domácej poľnohospodárskej produkcie. Dnes sme svedkami toho, že tieto dva sektory sú od seba odtrhnuté, akoby roľníci a potravinári nedokázali spolu ani komunikovať.

Poľnohospodári u nás vo väčšine prípadov nedokážu spojiť sily a vytvoriť efektívne odbytové organizácie, ktoré by boli schopné zabezpečiť pre spracovateľov suroviny v dostatočnom množstve, kvalite a so stabilnou celoročnou dodávkou. To je totiž základná požiadavka aj u obchodníkov.

Chcelo by to kapacity na zhromažďovanie produktov, ich triedenie, adjustáciu, skladovanie, chladenie a tiež dopravu. A to ešte nehovoríme o marketingu a zodpovednom riadení. Príkladom nám môže byť Maďarsko, alebo Poľsko.

„Veľa potravinárskych podnikov na Slovensku je v zahraničných rukách, či už so stopercentným podielom, alebo menším. Väčšinou veľkí producenti, ako sú výrobcovia cukru, piva, či pekárne, sú nejakým spôsobom prepojení na zahraničných majiteľov,“ približuje slovenskú realitu Dušan Janíček.

Je pochopiteľné, že väčšinový majiteľ si zvykne presadiť svoju vôľu, podnikateľské zámery a ciele. V niektorých prípadoch to viedlo k zatvoreniu prevádzok, prípadne k ich obmedzeniu.

„Napríklad pred rokom 1989 na Slovensku fungovalo 10 cukrovarov, dnes zostali dva. Aj keď je pravdou, že dnes celkovo vyprodukujeme toľko cukru , ako kedysi tých desať (220 000 t). Obidva cukrovary sú v zahraničných rukách. Nemecký Nordzucker A.G. je väčšinovým akcionárom v Považskom cukrovare a.s. Trenčianska Teplá a v Slovenských cukrovaroch s.r.o. v Seredi je stopercentným akcionárom AGRANA A.G., Rakúsko,“ komentuje Dušan Janíček, ktorý pracuje ako prokurista a riaditeľ vonkajších vzťahov v sereďskom cukrovare. A jedným dychom dodáva: „Zahraničná účasť v slovenskom podniku nám pomáha – nie je až taký zraniteľný, ako iné, menšie subjekty. Ak niektorý obchodný reťazec tlačí ceny nadol, pod hranicu rentability, koncern nás podrží a jednoducho mu tovar nepredá. Výhodou tiež je, že máme prostredníctvom koncernu prístup na svetový trh. V tomto smere je to určitý stabilizačný prvok.“

Stále sú však u nás potravinárski spracovatelia, hoci aj so zahraničnými investormi, ktorí dodávajú len na náš domáci trh, a tak často vyrábajú so stratou.

Prvoradým predpokladom zmeny k lepšiemu by bol záujem a podpora štátu. Vláda by mala prioritne zaistiť národu potravinovú bezpečnosť a aspoň určitú hranicu sebestačnosti v produkcii potravín. Slovensku však chýba premyslená stratégia rozvoja agropotravinárskeho sektoru a najmä politické rozhodnutie. Nedávno také urobil maďarský premiér smerom k obchodným spoločnostiam a odvtedy sa zvýšil podiel domácich potravín na ich pultoch. Lenže, načo ťahať horúce zemiaky z pahreby, keď národ je v zásade spokojný?

„Potraviny sú relatívne lacné. Nikto nie je hladný, nikto nešomre. Vládne tu v tomto smere akýsi sociálny zmier,“ hodnotí Dušan Janíček.

Našej vláde zrejme postačuje a vyhovuje takáto situácia, lebo razantnejšie kroky agropotravinársky sektor z jej strany doposiaľ nepocítil.

„Zrejme nemôžeme očakávať, že by sa situácia mohla pozitívne zmeniť na strane Európskej únie. Európskej komisii akosi neprekáža „dvojaká“ politika – keď je schopná na jednej strane hlasno rečniť o znižovaní emisií a ďalších krokoch potrebných na zastavenie globálneho otepľovania, ale na strane druhej podporuje na hlavu postavenú obchodnú politiku obchodných reťazcov, ktoré prevážajú potraviny aj tisíce kilometrov do oblastí, kde by sa pokojne dali vyrobiť,“ uzatvára Dušan Janíček.

Je vôbec možné dostať sa ku kvalitnej, pôvodnom skutočne slovenskej potravine? Vyrobená by mala byť z rastlín dopestovaných na slovenskej pôde, alebo zo zvierat vychovaných a porazených na Slovensku. Mala by byť vyrobená aj spracovaná slovenskými rukami. Najlepšie ak by bola dovezená zo vzdialenosti tak do 80-100km a úplne najlepšie v kontrolovanej bio kvalite. Je to možné! Chce to len trochu vôle a námahy. A zároveň trochu lepší marketing pre ich výrobcov. Zatiaľ sme nehovorili o cene slovenskej potraviny. A „cena“ je to kľúčové slovo. Cena by mala odrážať skutočnú hodnotu všetkých súčastí výrobku, teda aj cenu práce. Keď si začneme vážiť prácu poľnohospodárov a potravinárov, nebudú v tomto reťazci u nás vyhrávať iba obchodníci.