Rozlúčili sme sa s Jozefom Naháckym
Prišlo to ako blesk z jasného neba – vo veku 60 rokov, ktorý sa považuje za hranicu vstupu do sveta múdrosti, navždy dotĺklo srdce Jozefa Naháckeho. Poľnohospodár telom i dušou, predseda Roľníckeho a výrobno-obchodného družstva Pata v okrese Galanta a bývalý predseda galantskej Regionálnej poľnohospodárskej a potravinárskej komory i Regionálnej rady Zväzu poľnohospodárskych družstiev a obchodných spoločností, už nikdy nepríde medzi svojich kolegov a priateľov. Všetkým bude chýbať nielen jeho zdravý roľnícky rozum, ale aj ľudskosť, ktorú rozdával plnými priehrštiami.
Do nekonečného chotára večnosti odišiel po tom, ako statočne odolával ťažkým pracovným i životným skúškam.
„Dokiaľ dýchame, stále máme možnosť urobiť niečo dobré. Vždy treba rozmýšľať nad budúcnosťou, aj keď je to kategória, pod ktorou si každý asi predstavuje niečo iné. To však neznamená, že by pre ľudí nemala byť hnacím motorom“, vyznal sa autorovi týchto riadkov v čase, keď ešte niektoré súvislosti jeho slov neboli také zrejmé ako teraz.
Veľmi kritický názor mal na to, ako sa slovenský potravinársky priemysel dostal z vlastníctva štátu do súkromných rúk.
„Zákon zbavil poľnohospodárov možnosti zapojiť sa do privatizácie potravinárskeho priemyslu. Hoci išlo o nezmyselný krok, u nás sa spravil a dôsledky pociťujeme prakticky ešte aj teraz. Spracovateľské firmy získali ľudia, ktorí nemali s prvovýrobou nič spoločné, prípadne ich spájali iba slabé putá. Poľnohospodári a potravinári sa jeden druhému odcudzili, čo sa premietlo do narušenia dodávateľsko-odberateľských vzťahov. Dnes to síce už patrí minulosti, ale nemožnosť uchádzať sa o vlastníctvo spracovateľských kapacít sme vtedy pociťovali ako veľkú krivdu“.
Zaujímavé bývali všetky diskusie s Jozefom Naháckym o vhodnosti podnikateľských foriem v našom poľnohospodárstve. Nezatracoval žiadnu z nich, hoci vnútorne inklinoval k družstevníctvu. Už dávnejšie povedal: „Nepopieram, že mnohé družstvá potrebujú vnútornú reorganizáciu, aby sa v nich nahradila kolektívna družstevná nezodpovednosť konkrétnou zodpovendosťou jednotlivcov. Náš podnik si napríklad zachoval formu družstva, ale je vnútorne sprivatizovaný, čo ústi – okrem iného – aj do spravodlivejšieho odmeňovania“.
A pridal aj ďalšie postrehy: „Socializáciu družstevnej myšlienky kedysi nevymysleli samotní družstevníci, ale štátny úradník. Bez preháňania možno povedať, že fenomén štátneho úradníka, ktorý prenikol aj do politickej sféry, najviac ovplyvnil vývoj a postaral sa o to, že slovenské poľnohospodárstvo sa dnes ani zďaleka nenachádza v optimálnom stave. Nemalo by sa to však obísť iba jednoduchým konštatovaním, pretože v opačnom prípade nás ťarcha byrokracie raz môže úplne zadusiť“.
V tejto súvislosti sa živo zaujímal aj o novú podobu spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ, ktorá by mala platiť po roku 2013 a o to, do akej miery sa podarí Slovensku i ďalším novým členským krajinám zmeniť pre ne nepriaznivé návrhy Európskej komisie. Obával sa, že bruselský administratívny šimeľ si môže opäť presadiť svoje a nám nechá len malý manévrovací priestor. Na druhej strane dúfal, že slovenskí vyjednávači dokážu teraz predsa len presadzovať naše národné záujmy smelšie a účinnejšie ako pred vstupom do EÚ, keď im chýbali skúsenosti. Aj preto v ňom tlela iskierka nádeje v lepšie podmienky pre rozvoj nášho agrárneho odvetvia.
Žiaľ, už sa nedozvie, ako to všetko napokon dopadne. Odobral sa tam, odkiaľ niet návratu, do krajiny večného pokoja a mieru. Posledná rozlúčka s Jozefom Naháckym sa uskutoční v pondelok 30. júla 2012 o 15.30 h v Šoporni.
Česť jeho pamiatke!