Obcí s počtom zhruba dvesto obyvateľov je na Slovensku viac než dosť. Jedným z ich spoločných znakov je skutočnosť, že tamojšie obyvateľstvo nemá vždy v mieste bydliska obchod so základnými potravinami a za ich nákupom musia cestovať niekedy dva-tri kilometre, niekde aj podstatne viac. Poľnohospodári v Ábelovej (okres Lučenec) sa tento nelichotivý stav rozhodli zmierniť aspoň zriadením vlastnej mliekarne, vďaka ktorej môžu svojim zamestnancom a rovnako tak spoluobčanom, zabezpečiť základný sortiment mliečnych produktov, navyše z vlastnej lokálnej produkcie. O ziskovosti a rentabilite zatiaľ hovoriť nemožno, no aj tak si šéf tamojšej farmy Jaroslav Maslen myslí, že výstavbou mliekarne urobili správnu vec.

Vlastná mliekareň je zmysluplným krokom v rámci budovania produkčnej vertikály pre tých, ktorí majú dostatok mlieka a zároveň premyslenú odbytovú stratégiu. U vás to však neplatí a nespĺňate už prvý predpoklad – dostatok mlieka. Prečo teda mliekareň?

Je pravdou, že prioritne sa venujeme chovu zhruba sedemsto kusov mäsového dobytka. Postupne sme však začali uvažovať nad prvovýrobou mlieka. Zdalo sa nám nelogické, mať podmienky na chov mliekových plemien a mlieko chodiť kupovať do obchodu. Navyše, mimo obce, keďže v dedine obchod nemáme. A tak u nás vzniklo presvedčenie, zabezpečiť si vlastné mlieko a vlastné mliečne výrobky.

100 litrov mlieka denne

Idea je jedna vec, ekonomika druhá. V akých číslach sa hýbete? Nebola výstavba mliekarne chybný krok, ktorý prináša stratu?

Nebudem klamať, z mliekarne ekonomický profit nie je. Nebola však stavaná na čo najrýchlejší zárobok z predaja mlieka či syrov. Pri dvadsiatich kravách to ani nejde. Naše nie čisto mliekové kravy dosahujú priemernú dennú dojivosť 10 až 15 litrov, čiže na spracovanie máme niečo cez 100 litrov mlieka. Naša filozofia výstavby mliekarne bola postavená na tom, že chceme, aby naši zamestnanci, či ľudia v obci, mali prístup k čerstvým potravinám, ktoré vznikli tu u nás a neprecestovali pol sveta. Ekonomicky sa snažíme dostať aspoň na nulu, no musím priznať, že mliekarensky sa stále učíme.

Ako ste na tom s pracovnou silou? Má kto dojiť, má kto robiť syry?

S pracovnou silou je u nás tak ako všade, problém. Sme radi, že sa nám podarilo získať zatiaľ aspoň jednu dojičku, ktorej sme zabezpečili bývanie v obci. Takýmto spôsobom sa spolu s obecným úradom snažíme prilákať aj ďalších mladých ľudí do Ábelovej. Už teraz máme k dispozícii viacero možností pre dlhodobejšie bývanie, pričom za asi jeden a pol roka by sme vedeli poskytnúť strechu nad hlavou približne pätnástim rodinám. O robotu núdza určite nebude. Chýbajú nám ľudia pri lesníckych prácach a rovnako tak aj na farme. V samotnej mliekarni fungujeme, obrazne povedané, hobby systémom. Jednoducho, kto môže, pomôže. Neraz nastane situácia, že doobeda pracovníčka spracúva účtovnú dokumentáciu a popoludní pomáha pri výrobe syrov. Takisto zootechnik si občas „musí vyskúšať“ dojenie.

Neľutujú

Nie je to pre zamestnancov otravné? Nešomrú na tento systém práce?

Viem, že to nie je zamestnanecky najkomfortnejší systém, ale zatiaľ sme sa dokázali vždy dohodnúť. Je to pre nás, pre naše žalúdky, pre naše zdravie. Myslím si, že je dobré, keď vieme, čo jeme. Máme vlastné mlieko, maslo, syry, tvaroh, parenice, bryndzu, časom by sme radi pridali aj tvrdé syry. Chceme čo najviac využiť tunajší chovateľský potenciál, miestne lúky na ktorých hospodárime ekologicky a tým pádom si môžeme vyrobiť zdravé biopotraviny. V tom nám pomáha aj naša, síce malá, ale funkčná mliekareň. Osobne som rád, že sme sa pred pár mesiacmi pustili do jej výstavby, lebo pri súčasných cenách stavebných materiálov, by sme do toho už asi nešli.