Cenový šok na trhu s potravinami v rokoch 2007/2008 viedol niektoré štáty k tomu, že začali hovoriť o nevyhnutnosti previesť časť zdrojov na dotovanie potravín. Cieľom bol autonómny rozvoj a tým aj eliminácia budúcich kríz. Potreba zabezpečiť potravu pre 9 miliárd ľudí vo svete v roku 2050, hovorí ale o maximálne efektívnom poľnohospodárstve.

V roku 1974 Henry Kissinger, vtedajší americký štátny tajomník, uviedol na prvej svetovej konferencii o potravinách, že za desať rokov žiadne dieťa na svete nebude hladovať. Po 35 rokoch však počet hladujúcich ľudí vo svete dosiahol jednu miliardu.

Problémy, ktoré vyvolali zvýšenie cien v rokoch 2007/2008 a vyostrili situáciu s potravinami, nie sú vyriešené. Do roku 2050 svetová populácia vzrastie o jednu tretinu a dopyt po poľnohospodárskej produkcii sa zvýši o 70 percent. Po mäse až o dvojnásobok, uvádza The Economist.

V istom zmysle je to dobrá správa, pretože to bude výsledkom nárastu životnej úrovne v krajinách s nižšími a strednými príjmami. Avšak uvedená situácia bude musieť nastať bez veľkého rozširovania nových plôch (existujú určité možnosti rozšírenia poľnohospodárskej plochy, ale nie príliš výrazné) a taktiež nie na úkor využívania podstatne väčších objemov vody (v niektorých častiach sveta sú vodné zdroje využívané na maximálnu mieru obmedzenia alebo presahujú limit). Navyše stále zostávajú problémom zmeny klímy.

Bude nárast cien potravín?
Možno je príliš neskoro, aby sa zabránilo ďalšiemu zvyšovaniu cien. Štáty sú povinné konať v dvoch smeroch: investovať do výrobnej kapacity poľnohospodárstva a optimalizovať výkonnosť trhov s potravinami.

V roku 2005 väčšina rozvojových krajín investovala do poľnohospodárstva iba 5 % zo svojich príjmov. Podiel západnej pomoci do poľnohospodárstva sa od roku 1980 do roku 2006 znížil približne o tri štvrtiny. Toto malo vplyv na výkonnosť sektora. Počas „zelenej revolúcie“ v rokoch okolo 1960, sa úrody hlavných plodín zvyšovali o 3-6 percent ročne. Teraz je ročný nárast úrod iba 1- 2 percentný. V chudobných štátoch nemenný.

Všetky nádeje sú na chudobných
Našťastie, nárast cien potravín v rokoch 2007-2008 prinútil vlády zamyslieť sa ako ďalej. Svetová banka a mnohé bohaté štáty zdvojnásobili investície do rozvoja poľnohospodárstva v chudobných krajinách. Samotné rozvojové štáty prestali agrosektor vnímať ako pomocné odvetvie. Vo väčšine chudobných regiónoch sveta je totiž poľnohospodárstvo najdôležitejšou ekonomickou aktivitou.

Niektoré z novo pridelených finančných prostriedkov smerujú do podpory chudobných farmárov, čo je úplne oprávnené, pokiaľ ide o boj s chudobou: tri štvrtiny z najchudobnejších ľudí na svete žijú vo vidieckych oblastiach. Finančné prostriedky ale môžu byť rentabilné len v dlhodobom horizonte a v tom prípade, ak sa podarí rozšíriť prístup poľnohospodárov na trh. Nedostatok dobre fungujúcich trhov je najväčšou prekážkou pre rozvoj vidieckych oblastí. Keď absentujú trhy, farmári nemajú motiváciu na rozšírenie výroby. Preto by bolo žiaduce stavať v týchto oblastiach cesty, ako aj prijať opatrenia na zlepšenie fungovania miestnych trhov prostredníctvom šírenia informácií o cenách a budovania skladov pre produkciu. Toto všetko sa nezaobíde bez kvalitnejších osív, hnojív, ale i podstatných technologických zmien.

„Potravinová nezávislosť“ ako hrozba pre svetový obchod
V týchto vládnych opatreniach existuje aj určité riziko. Nárast cien potravín v rokoch 2007-2008 nútil obchodné spoločnosti znepokojovať sa z dôsledkov potravinovej sebestačnosti. Tá sa stala cieľom hospodárskej politiky v mnohých štátoch. Samotná podstata nie je zlá. Problémom je ale rastúca nedôvera k trhu a zahraničnému obchodu, uvádza The Economist.

Vlády zvyšujú svoju účasť v poľnohospodárstve prostredníctvom dotácií na kapitálové investície. Za takýchto okolností môže sebestačnosť ľahko prerásť v protekcionizmus. A to nezodpovedá ničím záujmom. Ako ukázali skúsenosti Európanov počas mnohých desaťročí, ak je hlavný cieľ len sebestačnosť nado všetko ostatné – je to neefektívne.