Chovatelia oviec teraz prežívajú najkrajšie obdobie roka. Konečne sa dočkali a v ovčínoch im pribudli stovky očakávaných malých jahniatok. Nové prírastky na gazdovstve v Bobrovci čaká spokojný život. Chov oviec vedú prirodzeným salašníckym spôsobom, preto mláďatá strávia najbližšie týždne pri mame, aby nabrali silu a mohli sa osamostatniť.

Tradícia chovu oviec na Liptove je už stáročná, aj vďaka prírodným podmienkam, ktoré ho k tomu predurčujú – veľa pasienkov v horských a podhorských oblastiach. A práve o zachovanie starých salašníckych tradícií ide Podtatranskej poľnohospodárskej spoločnosti (PPS), ktorá má v Bobrovci ustajnené ovce.

„To nie je, že postavíte novú maštaľ na zelenej lúke. My sme kúpili vyplienené hospodárstvo po privatizéroch, staré zdevastované maštale, kde sa pozriete, všade na vás pozerá robota. Začínali sme v Bobroveckej doline s cudzími ovcami, to bolo najjednoduchšie. Ovce nie sú také drahé a ľahšie sa množia,“ začína rozprávanie Milan Gajan z PPS.

Na hospodárskom dvore v Bobrovci chovajú ovce a v Jalovci, zas slovenský strakatý dobytok. Spolu 120 dojníc a kone na agroturistiku.

„Za tých dvadsať rokov, čo chováme ovce, sa ich chov s mliečnou produkciou významovo vyrovnal chovu kráv s tržnou produkciou mlieka. Keď porovnáme tržby za kravské mlieko s tržbami za finalizované ovčie mlieko vo výrobkoch, tak sa to ekonomicky vyrovnáva. My nemáme z oviec také tržby, ako za kravské mlieko, ale aj náklady sú podstatne nižšie. Finalizácia je ekonomickejšia, tržba za ovčie mlieko by bola podstatne nižšia. Finalizujeme všetko ovčie mlieko a 10 percent kravského mlieka. Robíme z neho údený syr, maslo, tvaroh, jogurt, syrové nite. Ročne vyprodukujeme do 500 – tisíc litrov kravského mlieka,“ doplnil chovateľ.

Jahňacie prírastky

Chovajú zošľachtené valašky. Stádo má momentálne do 700 kusov, plus nové prírastky. V tomto období prichádzajú na svet každý deň v hojnom počte. Od začiatku februára sa ich na farme vykotilo už takmer tristo. Rovnaký počet ešte očakávajú v najbližších týždňoch. Jahňatá ostávajú pri ovci osem až desať týždňov. To je dostatočne dlhý čas, aby nabrali silu a mohli sa osamostatniť. Mlieka majú toľko, koľko potrebujú. Po dvoch týždňoch ich začínajú prikrmovať šrotom a granulami.

„Nové rodiny ukladáme do kotercov, aby sa mláďatá nezatúlali ďaleko od mamy. Treba dohliadať, aby ťahali z oboch ceckov. Keď ovca nechce mladé pustiť k vemenu, separujeme ju s jahňaťom, pokým privykne. Treba  sa o to starať. Ovca nemôže ostať bez mladých a mladé bez vemena,“ vysvetľuje Gajan.

Zhruba do dvesto mladých jahníc nechajú na ďalší chov –  na obnovu a zvýšenie počtu kusov stáda. Zhruba 250 barančekov smeruje na veľkonočný trh.

Na jahňacine zarobia, vlna je stratová

V minulých rokoch bol veľký problém s predajom jahniat.

„Taliani a ďalší výkupcovia nás doslova devastovali nízkou výkupnou cenou, ktorá nedosahovala ani nie dve eurá za kilogram živej váhy. Cenu tlačili úmyselne nadol. O čo viac nás stlačili dole, o to viac zarobili. Táto cena pre nás nebola rentabilná. Okrem toho sme nemali žiadne záruky odbytu, boli sme v neistote,“ vysvetľuje chovateľ.

Reálna cena za kilogram jahňaciny by podľa neho mala byť 4 eurá. Momentálne je na úrovni 3,15 eur, ale sú radi aj zato. Cena poskočila, hlavne vďaka Zväzu chovateľov oviec a kôz, ktorý nákupcov dotlačil, že musia akceptovať reálne náklady chovateľov.

Nakontaktovali sa cez odbytovú organizáciu Ovesko priamo na Talianov a po rokoch sa cena preklopila cez tri eurá.

„Klobúk dole, odvádzajú dobrú prácu,” pochvaľuje ich gazda, ktorý zároveň doplnil, že vlna je stratová.

Každý rok sú v strate 1 500 eur, lebo ovce treba dva razy do roka strihať. Strihanie jednej ovce momentálne prináša náklady vo výške jedného eura. Za kilogram vlny dostanú 10 centov, a to sú radi, že ju niekto zoberie. Vykupujú ju Poliaci, ktorí ju ďalej spracovávajú.

Mlieko bolo stratové, preto rozbehli vlastný salaš

Produkty predávajú na vlastnom salaši Pastierska v Bobroveckej doline, ktorý otvorili pred vyše dvadsiatimi rokmi. Predtým vyrábali syr na bryndzu a až 90 percent syra smerovalo do bryndziarne. Potom mliekarne zmenili politiku – prestali vykupovať syr. Odôvodnili to rozdielnou kvalitou syra od chovateľov.

„Chceli iba mlieko, ale to sme nechceli dať. Všetko mlieko spracovávame na syry a bryndzu. Ovce na predaj mlieka by som nechoval. Bol by som blázon,“ dodáva Gajan.

„Keď predávate koncovému spotrebiteľovi, nemôže si dovoliť nekvalitu. Striktne sa držíme nepasterizovaných výrobkov, aby sme nezabili živú kultúru, ktorá obsahuje vzácne probiotiká,“ konštatuje chovateľ.

Chov oviec s odkazom na tradičné salašníctvo

V Bobrovci majú rozmnožovací chov zameraný na produkciu mlieka. Potvrdilo sa im, že zošľachtené valašky sú najvhodnejšie do podhorských a horských podmienok.

“Naše ovce sa pasú na paši, nie v oplôtkoch. Jarky aj ovce sú chované od jari do jesene vonku na pasienkoch, nocujú pod holým nebom. Ovce s vysokou produkciou mlieka nie sú vhodné do takýchto podmienok,” vysvetľuje Milan Gajan dôvody, prečo vsadili na plemeno s priemernou produkciou mlieka.

Okrem odolnosti, je to aj dobrá chodivosť a dlhovekosť. Ovce sa dožívajú v priemere aj sedem rokov, niektoré aj desať. Ovce pasú na 120 hektárovej paši. Dôležité je striedanie pasienkov.

„Ovca potrebuje vždy čerstvú pašu, ak má dojiť. Musí byť stále na zelenom koberci – na mladej tráve. Na starine sa môže tak akurát nažrať, ale mlieko nebude mať,” konštatuje chovateľ.

Všetky pasienky sa striedavo kosia aj pasú. Aj v Bobrovci musia čeliť predátorom. Na noc idú ovce do veľkého elektrického oplôtka, v ktorom strážia aj slovenské čuvače – tradičné salašnícke plemeno.

Ručné dojenie

Udržiavajú ručné dojenie, ktoré už pomaly vymizlo. Ľudí nahrádzajú stroje, čo je podľa chovateľa na škodu.

„Našťastie, stále máme dosť chlapov, ktorí ešte chcú dojiť rukami. Viem, že aj nás to raz dobehne, ale kým mám chlapov, čo mi podoja, nemám nad čím uvažovať. Ľudská ruka vemeno pomasíruje, pohladká, ale aj prehmatá. Valach má vemeno každý deň v ruke a vie, čo sa s ním deje, vďaka tomu vieme predísť zbytočným zápalom vemena,”  vyzdvihuje výhody ručného dojenia.

Päť chlapov dojí dvakrát denne. Ráno a popoludní o štvrtej. Na každého chlapa pripadá vyše 100 oviec.

„Potrebujete viac ľudí, ale zaobídeme sa bez techniky, čo sú náklady navyše. Žiadna technika sa aj tak nezaobíde bez odbornej obsluhy. Ručne podojíte rýchlejšie, nemáte toľko práce s čistením a ušetríte náklady s údržbou strojov,“ hovorí.

Množstvo zákazníkov prichádza na Salaš Pastierska okrem kvalitných domácich produktov z ovčieho mlieka, aj za oddychom, či agroturistikou na koni. Robia aj exkurzie, v rámci ktorých sa hovorí o ovčiarstve na Slovenku. Ľudia majú možnosť vidieť ručné dojenie, či spracovanie mlieka. Podarilo sa im tak prepojiť ovčiarsku tradíciu príznačnú pre liptovský región, s cestovným ruchom.