Posledný predvianočný týždeň v piatok sme boli svedkami niekoľkých agrárnych vĺn. V prípade, že sú intenzívne, ich voláme aj tsunami. Ich dôsledky sú často likvidačné pre všetko, čo im stojí v ceste. Tvorcovia piatkovej vlny pravdepodobne očakávali podobný efekt. Nakoniec vytvorili len malú vlnku, ktorá najmä demaskovala rôzne záujmy. Hlavným cieľom bolo pravdepodobne ohroziť, spochybniť alebo možno aj zmiesť z pozície generálneho riaditeľa Pôdohospodárskej platobnej agentúry Jaroslava Jánoša.
Družstevníci si v rámci pridruženej výroby založili operu. Trápi ich však nízka návštevnosť! Napriek tomu, že by táto situácia mohla byť ešte pred niekoľkými desaťročiami reálna, nejde o skutočnosť, ale o notoricky známu scénku Milana Lasicu a Júliusa Satinského z roku 1982. Prečo sa k nej vraciame práve dnes? Pokračovaniu scénky sa až priveľmi podobala minulotýždňová tlačová konferencia šéfa agrorezortu Jána Mičovského, ktorá sa konala na Úrade vlády SR.
Nemecko si počas svojho predsedníctva v Rade Európskej únie stanovilo za cieľ uzavrieť rokovania k novej Spoločnej poľnohospodárskej politike Európskej únie. V pondelok sa uskutočnilo druhé stretnutie Rady ministrov pod nemeckým predsedníctvom, ktorého sa zúčastnil aj Ján Mičovský, slovenský šéf rezortu pôdohospodárstva.
Nezvyknem často zverejňovať svoje osobné statusy a názory, ale dnes chcem a ako predseda Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory a slovenský poľnohospodár aj musím. Zažil som deň, ktorý sa mi na dlhú dobu hlboko vryje do mojej pamäti. Mám pocit, ako by nám všetkým nedochádzalo, čo sa deje.
Komentár poľnohospodára Petra Badiara z decembra minulého roka, ktorý sme zverejnili na portáli poľnoinfo.sk pod titulkom - Opäť tá repka, ale teraz z druhej strany, vzbudil značný záujem čitateľov. V uplynulých dňoch tento poľnohospodár opäť zverejnil článok na blogu denníka Pravda. Komentár so súhlasom autora preberáme a čitateľov portálu poľnoinfo.sk upozorňujeme, že bol písaný pre laickú verejnosť. Možno práve vďaka tomu, zaujme aj poľnohospodárov. Do dnešného dňa si článok na podstránke Pravdy prečítalo viac ako 4 200 čitateľov.
Myslím si a dúfam, že sa nemýlim, že prichádza čas poľnohospodárov. Našich. Schválne nehovorím slovenských, lebo máme tu aj nemeckých, dánskych, rakúskych, maďarských, rómskych, ukrajinských. Teda, hospodáriacich na Slovensku. Súčasná koronakríza prináša aj poznatok, že ľudia si viac ako čokoľvek, čo ako vyčačkané a vysvietené, začínajú vážiť to, čo máme doma.
Šijem rúška. Nie, nechcem sa tým chváliť. Na to tu máme rôzne celebrity. Pri šití mi prichádzajú na um všelijaké zážitky z minulosti. Tak už to u starších (starých) ľudí býva. Spomenula som si aj na svoju prvú návštevu USA. Bolo to v roku 1991. Po návšteve Washingtonu sme pristáli na Stredozápade, v štáte Iowa. Je to jeden z najpoľnohospodárskejších amerických štátov.
Stredná odborná škola v Pruskom nemá ideálne podmienky na rozvoj. Leží len niekoľko kilometrov od českých hraníc na strednom Považí a aj dominantná časť jej priestorov je umiestnená najmä v kaštieli, ktorý už nutne potrebuje rekonštrukciu. Napriek tomu prežila do týchto dní. Ako jediná so zameraním na agrosektor v Trenčianskom kraji.
Transformácia nášho poľnohospodárstva akoby na prvý pohľad stále neskončila. Odvetvie neustále stráca na svojej ekonomickej veľkosti a nenachádza alternatívu v podobe rozvojových programov. Najlepšie to deklarujú čísla v podobe prehlbujúceho sa negatívneho salda v obchode s agrokomoditami, v neustálom medziročnom poklese počtu zamestnancov v rezorte, ale napríklad aj v ústupe pestovania špeciálnych plodín a v prepade stavov hospodárskych zvierat. Situácia je nepriaznivá a to konštatujeme už takmer 30-rokov.
Najkomentovanejšie za 7 dní