Ministerka pôdohospodárstva a rozvoja vidieka otvorila 44. ročník výstavy AGROKOMPLEX 2017 netradične. Prečítala článok dlhoročného novinára denníka Pravda a predsedu Klubu poľnohospodárskych novinárov Jozefa Sedláka.

Jozef Sedlák stál v tom období na druhej strane kongresového centra, kde si robil poznámky z vyjadrení opytovaného respondenta. Slová chváli od šéfky rezort započul až neskôr. Vtedy sa usadil do predposledného radu a počúval z úst ministerky článok, ktorého slová ukladal do viet pred niekoľkými dňami.

Tento týždeň v pondelok som s Jozefom Sedlákom telefonoval. Ako to býva, rozhovor sa veľmi rýchlo preklopil z roviny pracovnej, do tej osobnej. Vtedy skonštatoval, že v ten deň – 14. augusta, je to presne 40 rokov, ako nastúpil v denníku, ktorý je jeho profesionálnym domovom doteraz. Ministerka o tomto jubileu s veľkou pravdepodobnosťou nevedela. Napriek tomu, pred vyše 500 hosťami, prečítala článok, ktorý charakterizuje náš rezort. Z úst najvyššej predstaviteľky rezortu, ktorá svoju funkciu zastáva už vyše roka, išlo až o prekvapivú kritiku.

Príhovor ministerky na 44. Agrokomplexe (článok Jozefa Sedláka)

V poľnohospodárstve všetko so všetkým súvisí. Napríklad aj mlieko s obilím. Tohtoročné leto priťahuje pozornosť k obom produktom, a nielen preto, že tvoria základ výživy ľudí. Z obilia sa melie nielen múka na chlieb či koláče, je aj základom výživy zvierat, najmä hydiny a ošípaných. Podobne mlieko. To nie je iba dnes dražejúce maslo, syry a jogurty, ale sú za ním aj polia a lúky: tam, kde sa chová dobytok, vzniká omastok pre pôdu – maštaľný hnoj.

Jedným z poznatkov tohtoročnej žatvy je, že vyššie úrody obilia zobrali tam, kde ešte chovajú dobytok. Nie je to náhoda, v pôde sa obnovuje humusotvorná vrstva, obsahuje viac mikroorganizmov, je živšia a celkove lepšie hospodári s vlahou ako pôda, na ktorej sa otáčajú plodiny bez pravidelnej dodávky maštaľného hnoja. Jedným z okresov, kde nedošlo v dôsledku sucha k významnejšiemu poklesu úrod, je sever bývalého Topoľčianskeho okresu, dnes okres Bánovce nad Bebravou.

Od poľnohospodárov z juhu neraz počuť na adresu kolegov z povodia Bebravy, ale aj rieky Nitra pretekajúcej susedným okresom Partizánske, že majú vyššie úrody preto, lebo tu viac prší. Nie je to úplná pravda. Vo väčšine tamojších podnikov ešte stále chovajú aj dobytok. Medzi také družstvá patrí napríklad PPD Rybany.

Ekonómka rybianskeho družstva Emília Géciová s istou dávkou irónie vraví, že vernosťou k chovu dobytka vlastne popierajú jednu z ekonomických poučiek, ktorá hovorí, že podnikanie je hospodárenie za účelom zisku. „Keby sme sa jej stroho pridŕžali, najneskôr vlani by sme boli museli mliečnu farmu zatvoriť.“ V Rybanoch však dobytok stále chovajú a nehodlajú na tom nič zmeniť.

Družstvo, ktoré vzniklo pred takmer sedemdesiatimi rokmi, zostalo verné poctivému podnikaniu na pôde. Kresťanstvo definovalo pravidlá spolužitia a dobrých mravov v spoločnosti desiatimi božími prikázaniami. Spisovateľ Ján Jonáš, dobrý znalec roľníckej duše, k ním pridal jedenáste, určené roľníkom: „Zemi tejto slúžiť budeš. Až do skonania.“ Je to výstižná a pravdivá definícia poctivého hospodárenia na pôde.

Keby si podľa 11. božieho prikázania začali spytovať svedomie súčasní poľnohospodári, mnohí by museli priznať, že zhrešili. (Spolu s politikmi, ktorí odvetvie vedome či nevedome deštruovali.) Od roku 1990 po dnešok prišlo Slovensko o viac ako jeden milión zvierat z niekdajšieho 1,6-miliónového stáda hovädzieho dobytka. Zostala z neho necelá jedna tretina, teda menej ako pol milióna zvierat. Aj preto sa naša poľnohospodárska krajina stáva čoraz sterilnejšou. Zvykáme si na to a každý pokus o oživenie živočíšnej výroby naráža nielen na bariéru toho, či sa vôbec oplatí chovať dobytok a ošípané, ale aj na odpor vidieckeho obyvateľstva.

Nová generácia vidiečanov nechce farmy, pretože sa z nich, keď zavanie vietor, šíri k ľudským obydliam pach zvierat a hnoja. Keď v Rybanoch, ale nielen v tejto dedine, začnú vyvážať na strniská hnoj, telefonujú ľudia starostovi, že dedina smrdí. Počas mlatby zasa ľuďom prekáža prach, roztratená slama. Všetko sa napokon vysvetlí, ale nič lepšie nedokresľuje nové pomery na vidieku ako oné reakcie mladého vidieckeho pokolenia.

Žatva už dávno nie je vrcholom roku, na ktorý sa tešila celá dedina, pretože znamenala plné sýpky. Len tu a tam robia dožinky, teda oslavy nového chleba. Symbolicky ich Slovensko vidí už len pri otvorení výstavy Agrokomplex, kde poľnohospodári odovzdávajú dožinkový veniec najvyšším predstaviteľom štá­tu.

Slovenská spoločnosť sa za ostatných tridsať rokov veľmi zmenila. Vidiečanom určite nemožno zazlievať ich túžbu žiť rovnako pohodlne a kvalitne ako v meste. No ani v mestách nie je život ideálny – sprevádzajú ho dopravné zápchy, hluk, neustále náhlenie. Aj preto ľudia z mesta – napospol bývalí vidiečania, aký to paradox – unikajú naspäť na dedinu, aby tu hľadali pohodu, ticho. Sú sklamaní, pretože sa ocitajú v bezprostrednom kontakte s poľnohospodármi.

Kedysi boli družstevné farmy na okraji dedín a nikoho neobťažovali. Dnes ich obkľúčili najmä v obciach v blízkostí veľkých miest satelity mestských odídencov. Nové ulice vchádzajú hlbšie a hlbšie do chotárov. A konflikt je na svete. Tí, ktorí dorábajú chlieb a mlieko, po ktoré sa ľudia so samozrejmosťou vyberú každé ráno do obchodu, odrazu prekážajú. A prekážajú ešte viac, ak nebodaj chovajú dobytok či ošípané.

Zabudli sme, že napriek technologickému pokroku sme stále súčasťou prírody. Najradšej by sme si z nej rovnako ako poľnohospodárstva vyberali len najchutnejšie hrozienka. Páči sa nám ísť v máji na samozber jahôd, v lete do sadu na marhule či broskyne a v jeseni zasa na jablká. Lenže poľnohospodárstvo má aj odvrátenú stránku, ktorú treba rešpektovať, lebo je súčasťou normálneho života.

Súčasťou normálneho hospodárenia na pôde je aj chov zvierat. V lete celé Švajčiarsko, ale aj Dánsko smrdia, lebo farmári na polia vyvážajú a zaorávajú hnoj a hnojovicu. Na Slovensku sme farmy živočíšnej výroby zredukovali hlboko pod únosnú hranicu. Pôda to dáva najavo poklesom úrodnosti, čo si začíname všímať, až keď prídu extrémne suchá a lejaky. Sťažujeme sa na eróziu pôdy, splavovanie ornice, ktorá pri záplavách s kalnou vodou prichádza až do ľudských obydlí. Až s odstupom času prichádzame na to, že kdesi sme urobili chybu v hospodárení.

Potrebujeme dobytok vrátiť na polia, aby sme spolu s ním vrátili na pôdu lucernu, ďatelinu, musíme viac vysievať miešanky, jednoducho pestovať plodiny, ktoré ozdravujú pôdu a potrebuje ich k svojmu životu aj dobytok. Jednoducho treba vrátiť život do normálnych koľají. To neznamená žiť ako pred sto rokmi, ale žiť ohľaduplne voči pôde, rastlinám, zvieratám i ľuďom, ktorí sa o ne starajú. V tom spočíva princíp trvalej udržateľnosti života. Ten sa týka aj hospodárov, ktorí ospravedlňujú svoje odstrihávanie sa od živočíšnej výroby tým, že ekonomika ich nepustí. Nuž cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami.