Situácia je vážna, pomyslel si istý vysoký štátny úradník v štáte, kde by sa najviac darilo banánom. Tichučký biznis tohto malého človiečika, ktorý pravdepodobne sám seba presvedčil, že si to nikto nevšimne, bol odrazu odhalený. Znervóznel. „Ako z toho von?“ premýšľal.

Mal rozpísaný list. „Vážený pán premiér, to prasa, čo pre vás stále chováme….“. Začal klásť slová do riadku a odrazu si uvedomil, že toto tu už bolo. Deväťdesiate roky však skončili. Teraz sa nezískava priazeň za prasa, dokonca rezort, ku ktorého riadeniu prišiel ako slepé kura k zrnu, zažil mega aféru, ktorá s ním zatriasla v základoch. Ľudia boli oveľa citlivejší na náznaky korupcie.

Premiér ho listom predbehol. Napísal mu skôr a oveľa ostrejšie.

„Budeme čakať na výsledky vyšetrovania, ako ste to pre svoju rodinu zmajstroval,“ píše približne premiér.

V našom rezorte sa konečne podarilo niečo utajiť

Odkaz to bol ostrý, no premiérovi pri jeho písaní ušlo, že problém je oveľa širší. Nestojí len na tom, či sa nejaká bezvýznamná firma obohatila alebo nie. Problémy sú dva. Jeden, že o celej akcii vedela len istá skupina ľudí a zďaleka nie všetci, ktorých sa mala týkať.

Dokonca v týždni, ktorý bol kľúčový pre širšie zapojenie verejnosti, poslal dôležitý úrad novinárom správu, v ktorej sa však ani náznakom nezmienil: „pozor žiadatelia, keď chcete peniaze, vypisujte.“ Nepochválili sa ani tým, že do rezortu vlievajú prepotrebné „bubáky“. Informujú len všeobecne o nejakom memorande.

O možnosti zapojiť sa, vedeli len priamo zaangažované zväzy a tie to dobre držali v tajnosti. Oba by mohli byť ocenené za to, že sa stalo nemožné! V našom rezorte sa konečne podarilo niečo utajiť.

Na „nástenke“ to bolo

Potešujúce je, že sa rezort začína spájať. Členmi týchto zväzov sú s najväčšou pravdepodobnosťou aj najmenšie mikropodniky. Ako inak by sa títo úspešní žiadatelia dozvedeli, že sa majú zapojiť? Jedine, ak by sme pripustili, že si to v danom týždni našli na webe maličkej rezortnej inštitúcie. Správa o dobrom úmysle nestála zodpovedným ani za to, aby ju zverejnili na hlavnej stránke dôležitého úradu, rezortnej banky, či nebodaj zaslali novinárom.

Ak by sme boli konšpirátori, povedali by sme, že týchto pár vybraných mikropodnikov musel niekto upozorniť. Zle jazyky dokonca hovoria, že ich navštívila priateľka vysokého štátneho úradníka.

Tak či tak, na „nástenke“ to zavesené bolo. A vy, čo nečítate všetky „nástenky“ v štáte, máte smolu!

Druhým problémom, ktorý by si mal premiér v súvislosti s nevydarenou akciou všímať, je absolútne šialená metodika, ktorá vôbec nezohľadňuje proporcionalitu. Nie je predsa možné prispieť niekomu desaťnásobne vyššou sumou, ako je hodnota toho, čo dokáže vyrobiť oficiálne za rok.

Premiér by nemal skúmal len to, či istá rodinná firma v týchto pokrivených podmienkach postupovala správne, no najmä to, či táto poloutajená aktivita a šialený vzorec výpočtu sú symbolmi transparentnosti.

Človek, ktorý sa ulakomil, pravdepodobne skončí. Iná možnosť asi nie je. Má takto ale skončiť príbeh o transparentnosti? Potrestaním bezvýznamného úradníka, ktorý po pár mesiacoch vo funkcii začal veriť v svoju neohrozenosť? Čo ostatní, ktorí sa nestihli zapojiť? Len nám sa bez jedného ozvala desiatka z nich. Čo výpočet? Je v poriadku?

Celý tento nezmysel, za ktorý je niekto na dôležitom úrade zodpovedný, nahráva tým, ktorí dostali náš rezort do stavu, v ktorom sa nachádza. Dostaňme ho konečne od SMERu z pekla a nedovoľme, aby hovoril HLASom úplatkárov. Dokážu to však ľudia, ktorí už pri nastavení prvej podporenej akcie vytvoria hmlu, chaos a nejedno podozrenie?