Tekvice patria na Slovensku k tradičným plodinám. Dajú sa pestovať na celom svete s výnimkou Antarktídy a práve podnebie u nás vyhovuje mnohým druhom. Napriek tomu sa dlhé roky slovenskí pestovatelia špecializovali najmä na tekvice na jadierka, ktoré spravidla smerovali za hranice, najčastejšie do Rakúska. Tam z nich lisovali olej, ktorý sa s pridanou hodnotou často vracal aj na slovenské pulty.

Podpory na pestovanie plodiny, z ktorej mali osoh najmä za hranicami, boli dlhé roky tŕňom v oku najmä pestovateľov iných, prácnejších plodín špeciálnej rastlinnej výroby. Hoci tekvíc sa u nás pestovatelia nevzdali, pribúdajú takí, ktorí majú záujem o obohatenie slovenského trhu a snažia sa ich realizovať v rôznych podobách.

Jadierka už dlhé roky

Rodinná farma v Malom Cetíne sa pestovaniu tekvíc venuje už viac ako 20 rokov.

„Vlastnili sme rodinné pohostinstvo a popri tom rástol záujem rodiny o vlastnú rastlinnú výrobu. Jednou z prvých plodín, ktorú sme pestovali, boli práve tekvice. Mama jadierka po nociach piekla a cez deň ich predávala na jesenných jarmokoch. Čo sme vypestovali, to sme si dokázali aj predať,“ vysvetlila Alena Bernadičová z Farmy Tekvička v Malom Cetíne.

Postupne sa výroba rozrástla a k tekviciam pribudli aj uhorky, zemiaky, kukurica či mak. Tekvice však zostali hlavnou plodinou.

„Tento rok sme ich mali zasadené na 545 hektároch. Okrem tekvíc na jadierka, ktoré pestujeme ako bezšupkové či so šupkou, produkujeme aj tekvice na priamy konzum, ozdobné tekvice či halloweenske tekvice. Práve goliáše nám však tento rok pre sucho vôbec nevyšli, úroda z nich v podstate nebola,“ priznáva pestovateľka.

Záujem rastie

S rozširujúcimi sa pestovateľskými plochami rastie záujem o jadierka z Malého Cetína.

„Pestujeme a dorábame ich roky, pre vlastný predaj, aj na vývoz. Ale vývoz je z roka na rok menší. Tento rok pre sucho máme úrodu len asi pätinovú oproti iným rokom, takže vývoz vôbec neplánujeme a budeme radi, ak budeme mať dostatok jadierok pre našich zákazníkov,“ priznala Alena Bernadičová.

Jadierka pritom z farmy neputujú k domácim či zahraničným odberateľom len ako základná surovina. V Malom Cetíne rozbehli už dávnejšie aj praženie vo veľkom.

„Jadierka pražíme denno-denne. Pražíme ich stále čerstvé. Najskôr sa dajú do rotačného bubna, kde sa zmiešajú s vodou a soľou, následne sa dopravníkom dostanú do pece, kde sa pečú asi 15 minút. Potom sa ochladia, smerujú na ručnú prebierku a do rotačného odsoľovača, kde sa cez sito odstráni prebytočná soľ. Následne ich zabalíme a môžu ísť k zákazníkom,“ vysvetlila Alena Bernadičová.

Olej žiadali zákazníci

Jadierka tvorili dlhé roky základ produkcie tekvicovej farmy.

„Pred štyrmi rokmi sme sa však rozhodli aj pre lisovanie tekvicového oleja. Zákazníci sa naň neustále dopytovali, počúvali sme otázky, prečo aj my nelisujeme olej, keď máme bezšupkové jadierka. Tie pritom zväčša aj od nás smerovali na lisovanie do Rakúska. Preto sme začali pátrať po možnostiach a zistili sme, že sú dva spôsoby lisovania. Pri prvom sa používa tlakový proces, lisuje sa pražená hmota jadier, druhý spôsob je lisovanie za studena, zo surových jadierok. Je to princíp závitového lisovania,“ vysvetlila pestovateľka.

Rodinná farma sa rozhodla práve pre závitový lis. Ten je odvtedy v plnom nasadení.

„Na tomto lise dokážeme spracovať aj pražené jadierka, aj naturálne. Teda jedným lisom dokážeme vylisovať aj klasický štajerský olej s orieškovou chuťou, aj naturálny olej. Práve na ten sa zameriavame, keďže je zo surových, tepelne neopracovaných a nijak neupravených jadierok, má aj viac vitamínov,“ dodáva Alena Bernadičová.

Spracovanie zväčša chýba

Spracovanie tekvicových jadier na olej je na Slovensku skôr raritné. Väčšieho spracovateľa nemáme, technológie chýbajú aj u väčšiny menších pestovateľov.

„Je pravdou, že nemáme veľký počet takýchto spracovateľských firiem, sú však a ponúkajú aj takýmto spôsobom pre zákazníkov regionálny produkt,“ priznala Jana Holéciová zo Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.

Tí, ktorí jadierka nedokážu spracovať, stále po väčšine svoju produkciu vyvážajú. Na druhej strane sa však medzi pestovateľmi čoraz viac objavujú aj iné druhy tekvíc.

„Badať záujem pestovať vo väčšom tekvicu na jadierka, avšak teší nás najmä zvýšený záujem poľnohospodárov pestovať tekvicu ako zeleninu, teda na priamy konzum. Samotný trh si to totiž žiada. Plochy tekvíc určených na priamy konzum stúpajú. Momentálne sa pestujú na výmere 270 hektárov. Výhodou je, že sa dajú dlhšiu dobu skladovať, a tak tekvice nachádzajú svoje využitie aj niekoľko mesiacov po samotnom zbere z polí,“ dodala Jana Holéciová.

V uplynulých dvoch rokoch boli tekvice na priamy konzum podporené v rámci viazaných platieb sumou vyše 260 eur na hektár.