Družstvá aj naďalej zohrávajú dôležitú úlohu v slovenskom poľnohospodárstve. Ich vnútorným špecifikám však nie je venovaná dostatočná pozornosť. O vnútorných problémoch družstiev sme sa rozprávali s Milanom MIŠÁNIKOM, predsedom Zväzu poľnohospodárskych družstiev a obchodných spoločností.

Počet poľnohospodárskych družstiev už dlhodobo klesá a na ich základoch vznikajú obchodné spoločnosti. Čím je to podľa vás spôsobené?
„Poľnohospodárske družstvá prežili viac fáz svojho vzostupu i redukcie, vždy z rôznych príčin. Ak zostaneme v ostatnom dvadsaťročí, potom na jeho začiatku bol veľký vzostup počtu družstiev, keď sa väčšina veľkých družstiev pod ideologickým a politickým tlakom „zhora“, ale hlavne pod tlakom miestnych mocenských a manažérskych štruktúr, rozdeľovala na pôvodné družstvá, teda prevažne podľa chotárov obcí, v ktorých boli pôvodne založené.
Iniciátori a realizátori tohto procesu nebrali príliš ohľad na to, že zlúčené družstvá už mali vytvorenú špecializovanú výrobnotechnickú základňu, a že táto základňa nebola „deliteľná“ na 3 – 4 komplexné bázy. V družstvách, ktoré vznikli rozdelením, sa v mnohých prípadoch ujali vedenia menej odborne zdatní a neskúsení manažéri, ktorí mali problémy so zmenami vo vzťahoch s obchodnými partnermi s bankami.
To sa dialo hlavne v rokoch 1991 – 1992, teda v čase neočakávaného prívalu odbytovej krízy, zhoršovania finančnej pozície družstiev, a radikálneho zníženia dotácií a enormného zdraženia úverov. V týchto podmienkach sa proces rozdeľovania družstiev už v polovici 90-tych rokov zastavil. Mnohé družstvá, najmä tie malé s nekomplexnou materiálnou základňou a nekonsolidovanými vnútornými vzťahmi, sa dostali na pokraj ekonomického kolapsu a začali sa exekúcie ich bonitného majetku a konkurzy.
Východisko sa často hľadalo aj v prevode bonitných častí obchodného majetku družstiev, výkonnejších pracovníkov a členov s vyššími členskými vkladmi do nových subjektov, prevažne do „eseročiek“, a to bez prevzatia záväzkov voči obchodným partnerom a bez adekvátneho prevodu majetkových podielov časti členov a nečlenov družstva. Postupovalo sa metódou: scenár – osoby – obsadenie – réžia. Tieto praktiky podporil a „posvätil“ ideologický, politický a propagandistický tlak voči družstvám ako „reliktu socializmu“, ktorý vraj „v demokracii“ nemá perspektívu, pričom sa ignorovalo, ako sa k družstevnej forme podnikania pristupuje v západnej Európe, čo v menšej intenzite pretrváva dodnes.
Väčšina družstiev však krízový vývoj v podnikateľských podmienkach aj ostré ideologické útoky a legislatívny nátlak na rozklad družstiev prežila. Dnes už málokto vie, že pôvodným zámerom niektorých predstaviteľov federálnej vlády v rokoch 1990 – 1991 bolo zrušiť poľnohospodárske družstvá zákonom. Po odmietavom stanovisku Medzinárodného družstevného zväzu sa však zvolila iná cesta, a to majetková „transformácia“ družstiev. Zo zákona sa tak rozdelil nielen ich vnesený a už raz vyplatený majetok (tzv. živý a mŕtvy inventár), ale tiež novovytvorený majetok, nadobudnutý v značnej miere aj zo štátnych dotácií, hoci išlo o majetok súkromných podnikateľských subjektov, čo vo všeobecnosti Ústava ČSFR nepripúšťala.“

Družstvá naďalej obhospodarujú najväčšiu výmeru pôdy, majú najvyšší podiel na agrárnej zamestnanosti a plnia významnú sociálnu i ekonomickú úlohu. Ich zánik či zmena na inú právnu formu teda nemusí byť najvhodnejším riešením. Ako sa dá zastaviť tento negatívny trend?
„V súčasnosti je na Slovensku asi 600 podnikateľsky aktívnych družstiev s 800– až 900–tisíc členmi, z ktorých je však v pracovnom pomere v družstve len niečo vyše 40-tisíc osôb. Okrem tohto súboru je ešte vyše 400 poľnohospodárskych družstiev, ktoré sú už viac rokov v útlme alebo v procese zániku. Na báze majetku a prenajatej pôdy tejto skupiny začalo podnikať aj mnoho súčasných „eseročiek“.
Zmenu právnej formy podnikania však nemožno paušálne označiť za negatívny trend. Výrobné, ekonomické a sociálne funkcie môžu plniť aj iné formy podnikania, vrátane obchodných spoločností. Obhajcovia družstevníctva zastávajú názor, že majetková účasť pracovníkov družstva alebo majiteľov pôdy na jeho podnikaní je spravidla prínosom, a to nielen z hľadiska plnenia sociálnej funkcie družstva, ale aj lepšej motivácie pre dosahovanie jeho ekonomickej prosperity. Inak povedané, participačný princíp – osobitne v poľnohospodárstve a navyše ak ide o vlastníkov obhospodarovanej pôdy – je v mnohých smeroch lepší ako zamestnanecký.
U nás je to však tak, že podporu družstiev ako osvedčenej a perspektívnej podnikateľskej formy nemá v programe ani jedna politická strana, ani vlády. Realitou je aj to, že veľká časť vrcholových manažérov družstiev uznáva v podnikaní iné hodnoty a sleduje iné ciele, ako je prosperita družstiev v záujme ich členov.
Pokiaľ sa pýtate, ako zastaviť premenu družstiev na obchodné spoločnosti alebo prevody ich majetku na nové subjekty, treba zdôrazniť, že rozhodovanie o zmene právnej formy družstva, o jeho predaji alebo prenájme je v kompetencii členskej schôdze. Dnes nikto iný ako členovia nemôže ustrážiť počiny volených orgánov družstva v podnikaní alebo „tunelovaní“ družstva.
Skutočným problémom je však pasivita členov, osobitne ak rozhodujúcu väčšinu majú starší členovia, ktorí už v družstve nepracujú, čo platí v prípade väčšiny družstiev. Tí, ktorí sa ujmú iniciatívy so zámerom „reštrukturalizovať“ družstvo, t.j. zmeniť vnútorné majetkové vzťahy, získať väčšinové hlasovacie práva alebo aj premeniť družstvo na inú právnu formu, majú často v podstate voľné ruky a spravidla aj peniaze.
Motivácia na takúto „reštrukturalizáciu“ môže byť nezištná, prospešná aj pre členov, ak družstvu hrozí ekonomický kolaps, ale môže byť aj iná. Početná členská základňa družstva s pasívnymi členmi však vždy nemusí byť prekážkou úspešného podnikania družstva, ktoré je tak či onak v podstate v rukách manažmentu družstva. Takto funguje aj väčšina úspešných väčších družstiev.“

Stretávate sa s tým, že manažmenty družstiev nemôžu vykonávať potrebné rozhodnutia kvôli roztrieštenej členskej základni a mnohopočetnému predstavenstvu?
„To je bežná výhovorka alibistov, ktorým chýbajú základné vlastnosti na vykonávanie vrcholových manažérskych funkcií, ale aj účelový „argument“, ktorý má poslúžiť na radikálny zásah do majetkových vzťahov a hlasovacích práv v družstve.
Roztrieštenosť členskej základne súvisí spravidla s veľkým počtom vlastníkov pôdy, užívanej družstvom, pričom ide prevažne o dôchodcov s malými členskými vkladmi, nie o výkonných pracovníkov družstva. Ak to vedeniu družstva prekáža, môže členom ponúknuť prevod ich členských podielov na výkonných pracovníkov družstva, alebo postupne vyplatiť vyrovnávacie podiely pri ukončení členstva dohodou.
Vo veľkých družstvách je náročnejšia príprava výročnej členskej schôdze, ale aj vo veľkých družstvách sa dá zabezpečiť náležitá informovanosť členov o tom, o čom sa bude rozhodovať, a aj inak sa pričiniť o dobrú účasť na rokovaní. Členovia orgánov družstva by sa mali snažiť, aby sa nemusela konať tzv. náhradná, teda menšinová členská schôdza, najmä nie zámerne, s cieľom zmanipulovať ju, ako sa to niekde praktizuje.
Početnosť predstavenstva je vecou družstva – tento orgán môže mať 5 alebo aj 15 členov. Podľa zákona môžu byť do tejto funkcie zvolení len členovia, ktorí majú spôsobilosť vykonávať ju s odbornou starostlivosťou, na základe všetkých dostupných informácií a v záujme všetkých členov družstva, pričom sú zo zákona osobne zodpovední za škodu, ktorú by spôsobili družstvu porušením týchto svojich povinností. V niektorých družstvách sa to obchádza a predstavenstvo sa volí, akoby išlo o „národný front“, teda tak, aby v ňom bola zastúpená každá profesná či miestna časť členskej základne a členovia predstavenstva potom presadzujú záujmy týchto štruktúr a nie družstva ako celku, čo je ich zákonná povinnosť.
S tým súvisia aj kompetencie v rozhodovaní. Keď sa kompetencie predstavenstva upravujú v stanovách, na prvom mieste by mala byť otázka, za čo bude zodpovedať predstavenstvo, a to do všetkých dôsledkov, a za čo predseda družstva s jeho výkonným manažmentom. A podľa rozhodnutia o zodpovednosti majú stanovy určiť aj pôsobnosť, kompetencie predstavenstva a jeho členov. Žiaľ, je veľa družstiev, kde si do stanov dali holú vetu zo zákona v znení „predstavenstvo riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, ktoré tento zákon alebo stanovy nevyhradili inému orgánu“, a nič viac. Lenže orgánom družstva môže byť podľa stanov aj predseda, čo sa v praxi aj uplatňuje a stanovy by preto mali konkrétne vymedziť pôsobnosť predsedu „v organizovaní a riadení bežnej činnosti družstva“, ako to predpokladá zákon. Obchádza sa aj zákonná povinnosť, aby každý člen predstavenstva a prirodzene aj predseda mal s družstvom uzatvorenú písomnú zmluvu o výkone funkcie, v ktorej sa určí jeho pôsobnosť a zodpovednosť a tiež primeraná odmena. Niektorým predsedom alebo výkonným členom predstavenstva však vyhovuje, keď sa kompetencia a zodpovednosť predstavenstva náležite nevymedzí, rozhodovanie prebieha podľa starých zvyklostí a je plné alibizmu alebo aj konfliktov. To však nevyplýva z právnej povahy družstva, ale z porušovania princípov družstva, ako sú upravené v zákone.“

Je teda podľa vás možné družstvo efektívne riadiť a vykonať nevyhnutné, ale nepopulárne opatrenia, vyvolané súčasnou krízou?
„Nepopulárne opatrenia voči členom v spojitosti s krízou sa môžu týkať len ich podielov na zisku alebo predaja časti majetku družstva. Inak je to rovnaké ako v hociktorej agrárnej obchodnej spoločnosti – ide o zamestnanosť a zárobky a o prevádzkové a investičné vklady do výroby v relácii k odbytu, cenám a výnosom. Člen družstva sa síce môže vehementnejšie ako zamestnanec s.r.o. domáhať, aby sa mu zachovalo pracovné miesto z titulu svojho členstva, je však len málo družstiev, v ktorých si do stanov zakotvili spojenie členstva a pracovného pomeru, t.j. princíp, podľa ktorého by zánik zamestnania znamenal aj zánik členstva.
Vedenie družstva, ktoré je nútené prijať nepopulárne protikrízové opatrenia, má povinnosť presvedčiť o tom aj svojich členov – zamestnancov, ale to je rovnaké aj v obchodných spoločnostiach.“

Moderne vybavený hospodársky dvor Poľnohospodárskeho družstva Nižná pri Piešťanoch.

Aký dopad by malo na družstvá, keby mali vyplatiť svoje existujúce záväzky voči majiteľom DPL?
„Majetkové podiely v právnej forme družstevných podielnických listov (DPL) nie sú svojou právnou povahou záväzkom družstva. Podľa zákonnej úpravy ide o majetkovú účasť na družstve, nie o pohľadávku. V tejto veci zaujal jednoznačné stanovisko aj Ústavný súd SR v spojitosti s nálezom č. 218/1997 k niektorým ustanoveniam zákona č. 42/1992 Zb.
Problém vysporiadania tejto účasti vidíme v tom, že ak družstvo odkúpi DPL od podielnika, považuje sa takýto list zo zákona za zrušený. Takéto ustanovenie je v § 17e ods. 4 zákona č. 42/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Už dávnejšie sme navrhli zákonnú úpravu, aby sa toto ustanovenie zmenilo a aby zákon umožnil družstvám odkupovať DPL od nečlenov aj na účel ich prevodu na členov, ktorí by si takto zvýšili svoje členské vklady a získali by väčší počet hlasov pri rozhodovaní na členskej schôdzi družstva. Bola by to účinnejšia motivácia na odkupovanie DPL od nečlenov, ako je to teraz, keď družstvo vydá za DPL peniaze a účasť nečlena sa bez reálneho efektu pre družstvo a jeho členov zruší. Žiaľ, náš návrh novely zákona „odpočíva“ na MP SR.
Teraz sa ponúkajú ďalšie možnosti nakladania s DPL, keď Fond národného majetku oslovil majiteľov DPL s nominálnou hodnotou nad 200-tisíc Sk (nad 6 639 eur), aby v prípade, ak ich považujú za „bezcenné“, previedli tieto svoje DPL na fond. Úľavou má byť, že FNM za majiteľov DPL zaplatí novozavedený poplatok za vedenie DPL na ich účte majiteľa v centrálnom depozitári.
O tom, či sú DPL „bezcenné“, FNM odporúča majiteľom poradiť sa nie s družstvom, ktoré tieto DPL vydalo, ale s finančným poradcom banky alebo iného člena centrálneho depozitára, ktorý by prevod aj vykonal. Ak majiteľ DPL nemá iné cenné papiere a svoje DPL prevedie na FNM, jeho majetkový účet v centrálnom depozitári sa zruší.
Majitelia DPL, a ani družstvá ako emitenti, však zatiaľ nevedia, či sa DPL, prevedené na FNM budú považovať za zrušené rovnako, ako je to podľa zákona v prípade, ak ich odkúpi družstvo, alebo či FNM bude s nim ďalej nakladať a stane sa podielnikom družstiev, ktoré tieto DPL vydali, alebo ich ponúkne iným záujemcom. Vyvstáva tu teda otázka, či ide o „čistú hru“. Nejde totiž o DPL družstiev, ktoré zanikli po konkurznom konaní, pretože nimi vydané DPL centrálny depozitár už zrušil, respektíve mal zrušiť.
Prvý krokom majiteľov DPL, ktorých oslovil FNM ponukou na prevod ich „bezcenných“ DPL na jeho účet, by teda malo byť informovať o tejto ponuke družstvo, v ktorom sú podielnikmi a overiť si, či im nezaplatí za ich DPL viac, ako sú poplatky určené centrálnym depozitárom za vedenie ich účtu.“

Boli podľa vás majitelia DPL reálne odškodnení za majetkové krivdy minulosti?
„Problém „odškodnenia“ nespočíva vo vydaní DPL, ale v tom, ako boli vypočítané majetkové podiely a aké práva tieto podiely predstavujú podľa zákona. Podiely sa vypočítali podľa osobitného federálneho zákona, prijatého z iniciatívy niektorých poslancov v čase, keď už majetok družstiev mal byť rozdelený na podiely členov družstiev podľa zákona č. 162 z r. 1990. Tento zákon Federálne zhromaždenie ČSFR zrušilo, pretože nezahŕňal vyrovnanie majetkových nárokov nečlenov družstiev za užívanie ich pôdy.
Nový zákon č. 42/1992 Zb. teda rozšíril okruh osôb oprávnených na rozdelenie čistého imania družstiev (teda nie na fyzické rozdelenie ich reálneho hmotného a finančného majetku) a podstatne zmenil kritériá, podľa ktorých sa majú určiť podiely. Pri určovaní týchto kritérií, ktoré mali byť odvodené od produkčných faktorov (pôda, práca, kapitál), sa nebralo do úvahy, že živý a mŕtvy inventár, vložený do družstiev pri ich zakladaní, bol po odpočte prídelu do nedeliteľného fondu všetkým osobám, ktoré takýto inventár do družstiev vložili, vyplatený už predtým. Nebrala sa do úvahy ani rozdielna bonita pôdy užívanej družstvom, za ktorú mali prináležať podiely ako náhrada nevyplácaného nájomného.
Podiely sa určili v podstate svojvoľne, bez akejkoľvek ekonomickej kalkulácie. Teda nie podľa podielu produkčných faktorov, t.j. pôdy, práce a kapitálu na výrobných a ekonomických výsledkoch družstva.
Ako je známe, za užívanie pôdy bez ohľadu na jej polohu a úrodnosť sa každému vlastníkovi rozdelilo 50 percent, za kapitálové vklady (vložený inventár) 30 percent, a za prácu len 20 percent z vlastného imania družstva.
Neprihliadalo sa však na to, v akej miere sa toto imanie vytvorilo z poľnohospodárskej výroby, z dotácií od štátu, z pridružených výrob a inej nepoľnohospodárskej činnosti. Podielmi z transformácie sa odškodnili „majetkové krivdy“ aj tých vlastníkov pôdy, ktorí odišli do iných zamestnaní a družstvá ju museli obrábať nedobrovoľne a so stratami vo výrobe, osobitne v oblastiach s prírodne menej priaznivými podmienkami, a boli tak odkázané na iné zárobkové príležitosti, hlavne na tzv. pridružené výroby. To však dnes už nikto nepovažuje za deštruktívny počin voči družstvám.
Desaťtisíce hektárov vlastníkmi opustenej pôdy museli prevziať aj štátne majetky, ale v tomto prípade federálni zákonodarci „zabudli“ na ich majetkové nároky za bezplatné užívanie pôdy, možno aj s ohľadom na známe pomery v českom pohraničí, kde hospodárili hlavne štátne majetky. Avšak na Slovensku sa do štátnych majetkov previedla aj značná výmera pôdy vo vlastníctve fyzických osôb, ktorú predtým užívali družstvá.
Zhoršovanie podnikateľských podmienok v agrárnom sektore po roku 1990 bolo jednou z hlavných príčin, prečo na Slovensku len malá časť podielnikov družstiev požiadala pri transformácii o vydanie podielov vo fyzickom majetku a vlastnej alebo „rodinnej“ pôdy na individuálne hospodárenie.
Viac ako 90 percent podielnikov ponechalo svoje podiely a majetkovú účasť v družstve. Podľa zákona mali za túto účasť dostávať podiely na zisku družstva, a to v rovnakej výške ako ich majú dostávať členovia družstiev za svoje členské vklady. Takto však postupoval len neveľký počet prosperujúcich družstiev.
Väčšina družstiev podiely na zisku z titulu majetkovej účasti nevyplácala ani svojim členom a ani podielnikom nečlenom, hlavne preto, že nemali z čoho. Družstvá v mnohých prípadoch nevyplácali ani vyrovnávacie podiely členom pri zániku ich členstva, na ktoré mali právny nárok aj podľa stanov. Nečlenské a často aj členské majetkové podiely sa len zriedkavo vyporiadali aj pri premene alebo prevode majetku družstiev do iných firiem, a to aj preto, že nemali zdroje zo zisku a na tento účel by tak museli rozpredať aj podnikateľsky funkčný majetok.
V tomto kontexte možno povedať, že za neodškodnené „majetkové krivdy minulosti“ spôsobené majiteľom DPL a rovnako mnohým členom družstiev nesú hlavnú zodpovednosť tí, ktorí priviedli družstvá a celé poľnohospodárstvo do ekonomického úpadku, ku ktorému došlo v rokoch 1991 – 1993 a z ktorého sa stále nedostalo.“