Súčasťou Diskusných okrúhlych stolov na tohtoročnom nitrianskom Agrokomplexe bol aj Deň mladých farmárov. Na podujatí odzneli príbehy mladých hospodárov, ktorých neodradila náročná práca, problémy s administratívou, úradmi a ani klimatické zmeny. Všetci respondenti pôsobia ako samostatne hospodáriaci roľníci, každý v inej časti republiky. Igor Štvarták chová sto rodín včiel v okrese Sabinov, Jana Kostúrová z Očovej sa venuje najmä chovu huculských koní či dobytka a Peter Šimko z Podunajskej nížiny má najväčší chov anglo-núbijských kôz na Slovensku.

Všetci traja hospodári postupne vyrozprávali svoje príbehy. Sú zaujímavé nielen preto, že je z nich cítiť zanietenosť pre prácu, ktorá je ich životným štýlom, ale aj schopnosť nenechať sa demotivovať pri negatívnych skúsenostiach s úradmi a štátnym aparátom.

Na strednej aj vysokej škole

Igor Štvarták začínal s chovom králikov.

„Vždy sme doma niečo chovali. Otec jazdil do zahraničia,  takže som sa musel o zvieratá sám postarať. Ale nereptal som, postupne ma to začalo baviť. Neskôr som začal riešiť vlastný chov. Preto bolo aj logické pokračovať v štúdiu na strednej poľnohospodárskej škole, a potom študovať rovnaké zameranie na univerzite,“ hovorí Igor Štvarták, ktorého dnes živia včely a produkty včiel. Sto včelníc je od seba vzdialených zhruba 15 km.

Dnes 11 koní

Aj Jana Kostúrová vyrastala v rodine, kde sa chovali rôzne druhy domácich zvierat. Bolo to v lese, na samote v osade Kyslinky na Poľane. Lokalita vzdialene patrí k obci Hrochoť. Obyvateľov tamojšie podmienky akosi prirodzene viedli k tomu, aby vedeli hospodáriť a zároveň si obživu aj dopestovať. S týmto modelom prišla Jana Kostúrová aj do lokality nad Očovou.

„Aj tu máme najbližšieho suseda štyri kilometre. Nabaľovalo sa to. Po jednej koze a sliepkach som chcela mať kone, preto chováme hucule. Je to naše národné plemeno a výhodou je, že je nenáročné. Dá sa na ňom jazdiť, môže ťahať náklad. Navyše, dnes sa veľmi nevyskytuje, čiže chceme si ho zachovať. Popritom chováme kravy a dobytok, všetko si na farme žije v symbióze. Naším hlavným ekonomickým výnosom je predaj koní a dobytka,“ hovorí Jana Kostúrová, ktorá hospodári na 20 hektároch pôdy.

„Obhospodarujeme aj zanedbané pasienky. Máme lieskové húštiny, ktoré kone vedia krásne zužitkovať. Kôru zo stromov zožerú a sucháre zozbierame do pece. Výhodou je, že mladé výhonky liesky majú najradšej, a tie dorastajú ako rýchlorastúca drevina. Kone sú samostatné, na pasienku sa pohybujú celoročne, nepotrebujú maštaľ ani dokrmovanie,“ hovorí Jana Kostúrová o financovaní svojho podnikateľského plánu.

„Dnes máme 11 koní a chceme produkovať žriebätá. Záujem je veľký najmä zo zahraničia, nielen o kone, ale aj pinzgauský dobytok,“ hovorí Jana Kostúrová.

Lepšie mlieko, ktoré sa dá dobre zužitkovať

Aj Peter Šimko vzišiel z prostredia hospodárov. Pôvodne pôsobil v IT sektore. Lokalita, kde vyrastal, teda obec na juhozápadnom Slovensku, jeho rodičov predurčovala k špeciálnej rastlinnej výrobe, a to pestovaniu melónov a lahôdkovej kukurice. Peter Šimko nebol spokojný s potravinami v obchodoch, a tak sa rozhodol pre svoj prístup. Začal chovať anglo-núbijské kozy.

„Je to plemeno vyšľachtené v Anglicku. Za viktoriánskej éry ich mali na lodiach, aby mali námorníci k dispozícii čerstvé mlieko. Táto sorta kôz je oveľa pokojnejšia ako slovenské plemená. Sú dosť vokálne, ale toľko nevystrájajú. Majú senzoricky lepšie mlieko, ktoré nepáchne, preto sa dá dobre zužitkovať a predať,“ hovorí.

Aj keď mu chov spočiatku pripadal ako jednoduchý, náročnosť spoznal neskôr, najmä keď ho podstate rozšíril. Dnes má 120 kôz, a teda najväčší šľachtiteľský chov anglo-núbijských kôz u nás. Svoju farmu má v Tomášikove, teda na rozhraní okresov Galanta a Dunajská Streda.

Najmä administratíva

Úspechy roľníkov, ktorí podnikajú ako samostatne hospodáriaci roľníci je lemovaná množstvom úskalí, ktoré sa snažia takmer denne prekonávať. Pracujú bez zamestnancov. Ako pripomenuli v diskusii takmer zhodne, administratívna záťaž by si vyžiadala ďalšieho zamestnanca. A veľa energie ich stojí najmä komunikácia so štátnymi orgánmi.

„Veterinári, národný žrebčín, Pôdohospodárska platobná agentúra, plemenári, pozemkový fond. To, že musíme všetko zdokladovať, na všetko zohnať potvrdenie, to celkom chápem. No niekedy je administratívne zahlcovanie až absurdné. Napríklad pri odvolaniach nám PPA na doloženie informácií poskytuje vždy len niekoľko dní. Pri Zelenej nafte treba do troch dní poslať potvrdený papier. Máme z toho stres, ale zvládneme to. Oni majú reagovať v zákonnej lehote, no my sa miesto toho dočkáme odpovede po šiestich mesiacoch,“ hovorí J. Kostúrová.

Podobne aj Igor Štvarták má s úradmi trpké skúsenosti. Pri jeho komunikácii s hospodármi v Poľsku, im môže len ticho závidieť. Tam vraj kladú dôraz na každého, kto dorába potraviny.

„Našťastie, včely sú dobrý marketingový nástroj. Nie som fixovaný na pôdu. Priame platby na včely nie sú, ale dotácie by aj boli. Klasický včelár je organizovaný vo zväze. Ak je niekto SHR, zväz už zaňho nemôže vybavovať dotáciu. Doteraz som z PPA nedostal nejakú informáciu ako žiadať finančné prostriedky na chov. Pracovníci mi ani nevedia priamo odpovedať, nevedia presne ani aké tlačivo treba použiť, odpovede sú vyhýbavé, takže dodnes som sa nič nedozvedel. Snažím sa asi tri roky získať nejaké informácie o dotačných schémach pre SHR v tejto oblasti,“ hovorí Igor Štvarták.

Peter Šimko by uvítal menej administratívy. Dvakrát denne musí dojiť celé stádo, a tak by potreboval aspoň brigádnicky ďalšiu pracovnú silu.

„Hospodárstvo však negeneruje toľko výnosov, aby som vedel zamestnať niekoho aspoň na čiastočný úväzok, tak zatiaľ všetko musím zvládať sám,“ hovorí Peter Šimko.